THE TOUCH OF THE OPEN (TOTO) je širšie stavané dielo s rovnomenným názvom, ktoré sa procesuálne odvíja pred zrakom divákov. Jaro Viňarský ho ako work in progress predstavil na festivaloch Kiosk a Tanec Praha ako kontinuálne sa rozvíjajúce a procesuálne orientované dielo, nie umelecký produkt s ustálenou podobou. Platí to najmä pre jeho úvodnú kapitolu exposition.
Na začiatku vzniku stal záujem o filozofické dielo Jean-Luc Nancyho so zameraním sa na jeho dekonštrukciu kresťanstva, problematiku karteziánskeho oddelenia tela a mysle a jeho dopad na myslenie a bytie západného človeka. Postupne do diela preniká iná téma a to najmä záujem o komunitný typ tvorby a prezentácie diela.
Kľúčom k participácii na exposition / THE TOUCH OF THE OPEN je nasledovať vlastnú prirodzenú odozvu na tajomstvo prepojenosti. Zároveň tým podrýva myšlienku autorstva alebo umeleckého vlastníctva, existenciu pevných hraníc intimity a pripúšta krízu, alebo vyprázdnenie, ako možnú fázu procesu.
Význam objektov v priestore, vrátane tela, je tekutý.
***
Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
O predstavení diskutovali: Barbora Uríková, Maja Hriešik, Michaela Pašteková, Katarína Cvečková, Jitka Pavlišová
Barbora
Ambiciózny projekt, výzva nie len pre performera ale aj diváka zvládnuť to v celku. Jaro Viňarský už dlhšie opúšťa zaužívané divadelné formy, vzdáva sa divadelnej scény, vchádza do verejného priestoru, hľadá inú skúsenosť pre diváka a performera. Je to projekt, za ktorým je veľmi silno cítiť performerovu osobnosť, jeho vlastné hľadanie a prenikanie do témy, na ktorej pracoval 3 roky cez workshopy a rezidencie, ktorá sa týka výskumu tela z hľadiska filozofického problému deľby tela a mysle. V programe píše, že na začiatku vychádzal z knihy francúzskeho filozofa Jean Luc Nancyho, ktorá je o dekonštrukcii náboženstva. Postupne sa však vzďaľuje od tejto inšpirácie a viac sa zameriava na zážitok, skúsenosť – komunikáciu s divákom, prežívanie tu na mieste.
Jedným z rozdielov prvej verejnej prezentácie na Tanci Praha a tou na Kiosku je, že prvá bola v divadle a druhá v exteriéri a to, že v Divadle Ponec bol úplne nahý, kým tu bol v spodnom prádle.
Pracoval so vzácnym typom interakcie, ktorá neohrozuje diváka, dáva mu možnosť, či sa zapojí, či sa nechá dotýkať. Môže slobodne odísť, bez toho aby sa cítil nepríjemne. A zároveň môže rozmýšľať voľne aj o svojom tele, alebo o schopnosti či neschopnosti spontánne sa zapojiť, v porovnaní s deťmi, ktoré tam voľne behali a občas sa pri Jarovi pristavili alebo si ľahli.
Napriek tomu, že sa Jaro necháva hýbať inými, nepôsobí ako bábka. Tanečníci nie sú manipulátormi. Jarova prítomnosť, osobnosť, je v projekte dominantná.
Búdka, ktorá sa ako jediný objekt nachádzala v javiskovom priestore, umožňovala aby divák, ktorý sa odváži vystúpiť zo svojho konfortu zároveň schoval, je to miesto, kde môže byť sám. No na pražskom a kioskovom uvedení sa odlišovala ich viditeľnosť a rovnako aj miera vervy, s akou sa tanečníci pustili do narábania s Jarovým telom.
Mám však nezodpovedanú otázku – kresťanské motívy – či bol zámer s nimi v takej miere pracovať?
Ešte by som spomenula aj výrazný rozdiel, ktorý nastal v tej poslednej hodine, kedy malo dôjsť k vyvrcholeniu, kedy jednoznačne bolo prítomných aj viac divákov. Z viacerých dôvodov sa vtedy niečo celkom spontánne nevnucujúce sa zmenilo na niečo omnoho divadelnejšie. Zrejme v tom hrali rolu aj ľudia, ktorí sa nahustili okolo akcie, vymedzujúc hrací priestor, boli stopy aj nejakej dramaturgie, postupnosti v tom, čo tanečníci robili, projektor výraznejšie svietil, takže aj premietané slová boli oveľa vnucujúcejšie a zasahovali do voľnej hry významov, ktoré si každý dovtedy skladal sám.
A v tomto zmysle boli obrazy (medzi nimi napríklad obraz pochovávania či piety) niečo priveľmi kresťanské, intenzívne, že som sa predtým až uzatvárala. Už som nemala ten pocit slobody ako v prvej časti.
Maja
Otvorený projekt s rôznymi podobami a verejnými prezentáciami v Prahe a na Kiosku. Je pravdepodobné, že aj toto je jedna z fáz projektu. Je to “Open” projekt, duration piece, 6-hodinová performancia.
Pod Rondlom sme videli skupinu ľudí patriacich akýmsi spôsobom k mužovi v ufúľanom spodnom prádle, či je to skupina tanečníkov spočiatku nie je celkom jasne, a rovnako ani hrací priestor nemá jasné ohraničenie. Princíp striedania statických a dynamických obrazov, v ktorých skupina performerov narába s telom Jara Viňarského. Jeho pasivita nie je neutrálna ale naopak aktívna, jeho telo je spolupracujúce a odovzdané. Skupina buď kopírovala jeho polohy a pasivitu, upokojenie, alebo naopak ho premiestňovali a dramaturgovali to, ako sa kompozícia dáva do pohybu. Akcie zahŕňali pokojné odychovanie, ležanie, opieranie sa o seba – čiže jednoduché kompozície tiel v priestore, medzi ktorými sa zotiera to, kto je iniciátorom pohybu. Pozorúhodná bola koncentrácia performerov na Jara, nebolo jasné aké majú stanovené pravidlá, a akú mieru angažovanosti prejavia, lebo ich zástoj bol v rôznych fázach rôzny. V tom boli s divákom rovnako nie celkom v kontrole, čo sa udeje.
V priestore bol umiestnený na stolíku aj počítač, na ktorý sa počas trvania diela písalo a texty sa súčasne projektovali na pilier nadjazdu. Písali aj diváci aj performeri. Tým, že centrum pozornosti zaberalo telo, ktoré nekoná, zosilňovalo to symbolickú rovinu, odkazovalo k akejsi obete, zmiereniu a teda aj kresťanstvu a vyvolávalo v divákovi otázky, ako k Jarovi ako k symbolu pristupovať. Kresťanské interpretácie a kontext prinášali aj samotní diváci, v ktorých pasívne telo evokovalo okamžite akúsi obetu a mnohé ženy sa menili na archetyp Panny Márie alebo Magdaleny, ktoré ošetrujú rany a naopak niektorí muži, ktorí boli provokatívnejšie naladení, pripomínali neveriaceho Tomáša, či dokonca zradcu Judáša...
Dielo vyžadovalo veľkú koncentráciu a spomalenie. Otázka dôvery je silná téma, vyplýva z konceptu a otázky prítomnosti a koncentrácie. Na jednej strane aj Jaro musel byť nesmierne prítomný a koncentrovaný, ale vyžadovalo to tiež rovnaký vklad aj od diváka.
Je tu však otázka, do akej miery je nevyhnutná prítomnosť divákov od začiatku, aby bolo možné len vlastnou prítomnosťou pochopiť pravidlá „hry“ a skoncentrovať sa na minimalizované dianie. A aj to ako zážitkovosť mení prítomnosť slov?
Michaela
Forma zaujímavá pre Kiosk – ako verejnosť vtiahnuť do problematiky súčasného tanca? Zakaždým, keď som vyšla von z budovy, som sa ocitla uprostred performancie. Telo, ktoré prestáva byť subjektom a stáva sa objektom, s ktorým iní narábajú, čím otvárali otázky, kto (čo) to teda je, aká je identita performera, kto je súčasťou performance a kto je náhodný divák. Musím povedať, že na rozdiel od verzie, ktorá bola uvedená na Tanec Praha, tu pre mňa došlo k väčšiemu stieraniu hranice medzi tým, kto je súčasťou projektu a kto len pozorovateľom. V pražskom uvedení, možno tým, že TOTO sa tam odohrávalo v jasne vyhranenom divadelnom priestore, bolo to rozlíšenie viac jasné. Na Kiosku bola pútaví práve ta nepredvídateľnosť – kedy sa niekto zapojí a kedy nie. Občas sa akcie preniesli rovno k ľuďom, ktorí v danej chvíli vysedávali pri pive. Umenie sa teda dostalo priamo pred nich, niekedy doslovne na ich stôl.
Tento projekt je pre mňa najmä o skúmaní limitov tela, dôvery medzi performermi, (pri tom, ako telo padá, necháva sa niesť), zároveň aj medzi performermi a divákmi.
A či sa myseľ skutočne od tela po piatich hodinách oddelí, či sa aj ja na seba dokážem začať pozerať ako na objekt.
Malo svoje pomalé tempo, ktoré si vyžadovalo určitú dávku koncentrácie, ale zároveň to dynamizovali interakcie a miesta, kde sa s telom intenzívnejšie narábalo. Bolo to o procesuálnosti, o sledovaní procesu premien na tele. Telo sa nám pred očami menilo, pasivitou strácalo čoraz viac identitu Jara Viňarského, navyše bolo stále špinavšie, sledovali sme, či je aj unavenejšie. Pre mňa preto úvodná časť, kedy sa nedalo predpokladať, ako bude publikum reagovať, bola omnoho zaujímavejšia ako finále.
Chcela by som ešte upozorniť na objekt - drevenú búdu, ktorá vo verzii na Kiosku v otvorenom exteriérovom priestore trochu zanikla, kým pri prezentácii v interiéri v Prahe hrala omnoho väčšiu rolu. Diváci do nej chodili, boli zvedaví, čo sa v nej skrýva. V exteriéri sa význam búdky zotrel, možno zanikla v architektúre Stanice.
Na druhej strane to, že Jarove telo bolo v pražskom uvedení nahé, vytváralo väčší ostych pre diváka, vyžadovalo si väčšiu odvahu pracovať s tanečníkovým telom, dotknúť sa ho, nahota vytvárala väčší odstup a s telom pracovali skôr performeri. Hrací priestor bol tiež jasnejšie vymedzený.
Keď som si znovu čítala anotáciu – tak áno, uvedomila som si, že nie je možné tých päť hodín úplne obsiahnuť. Bol v tom istý paradox. Človek odchádza a znovu sa vracia. Na jednej strane ma pri tých vyrušeniach nesmierne bavilo to, že vždy keď som sa vrátila na dvor, tak umenie stále plynulo, bolo stále prítomné okolo mňa - uvedomila som si, že by ma to bavilo, keby festival tak mohol skutočne raz vyzerať, že umelecká akcia bude prebiehať kontinuálne, aj mimo oficiálnych scén a javísk. Ale na druhej strane, na to, aby som dekódovala všetko o čom píše v anotácii, musela by som naopak mať omnoho koncentrovanejšie vnímanie, ničim nerušené. Ten text je zrejme dôležitý ako akási niť pre Jara, mapuje posuny v zámeroch, inšpirácie, proces jeho výskumu, ale ja ako divák sa tým nemusím zaťažovať, resp. nemám na to asi pri takomto formáte energiu.
(Katarína a Jitka videli len poslednú, finálnu časť.)
Katarína
Videla som len poslednú časť, v ktorej sa hrací priestor zdal omnoho jasnejšie vymedzený, a zároveň tam už bolo viac určené, kde môžem byť ja ako diváčka. Nemala som pocit, že sa môžem a mám zapojiť. Neprišla takáto potreba. Takže som bola viac pasívna zrejme.
Preto sa mi zdá, že sa toto dielo nedalo hlbšie vnímať bez toho, aby v ňom človek bol viac menej od začiatku. Keď som prišla iba na ten záver, tak som sa cítila ako votrelec v akejsi zdieľanej udalosti, nedokázala som preniknúť do neho.
Vnímala som však zaujímavý posun v samotnom projekte oproti prezentácii pred rokom na Kiosku, kedy Jaro sám nekonal, jeho telo bolo mimo priestoru a na javisku bolo množstvo netanečníkov – tak tu sa jeho telo významne stalo materiálom, ústredným bodom. On je to, čím sa hrá, pohybuje, on definuje priestor.
Až niekde pri konci zrazu aj sám stál, hýbal sa. Táto zmena prišila niekedy po náznaku akéhosi pohrebu, ktorý dielu dodal rituálny charakter, dialo sa aj z impulzu divákov, ktorí keď videli ležiace telo na zemi, spontánne na neho začali sýpať „prach“.
Zaujímavé bolo aj to, ako diváci vstupovali aj medzi sebou do interakcie, najmä pri vzniku kresťanských symbolík. Ak niekto začal ubližovať telu Jara, tak niekto v tom zabránil, mal potrebu ochrániť ho.
Dôležitá sa mi zdá ešte aj otázka vzťahu textu k tomu, čo sa deje a pohybu. Lebo jedna dôležitá časť (búdka a text, ktorý je v nej napísaný) zostala na Kiosku neobjavená, ale tiež aj ten princíp, že ľudia môžu dopisovať na počítači vlastné myšlienky. Text je veľmi konkrétny a to, čo vyvolávajú obrazy, v ktorých sa manipuluje jeho telom, sú naopak veľmi otvorené voči interpretácií, hoci miestami abstraktné. Vnímala som medzi týmito dvoma princípami istý nesúlad.
Jitka
V mém případě hrála roli snaha hledat návaznosti na prezentace work-in-progress z předešlého roku a vnímala jsem témata, která odkazují k fyzičnosti, přítomnosti a která tvůrci postupně v onom procesu tvorby opouští a směřují k interakci a existenci v určitém prostoru a času. Od začátku jsem to vnímala jako rituál, obřad, ale oproštěný od křesťanské symboliky, klidně i jako pohanský, v němž jde o rozloučení se s něčím minulým, aby mohlo přijít něco nového. Neměla jsem pocit, že bych se také chtěla do toho dění zapojit, spíš jsem zachovávala záměrný odstup, jakýsi stav pozorovatele, který percipuje nějaký obřad, jenž ho může fascinovat, ale nemusí být jeho součástí.
Ale když jsem si potom četla anotaci, dalo mi to zpětně ještě jiný význam, zaujalo mě totiž Jarovo přirovnání díla k dětskému pískovišti – konkrétně obraz toho, jak si děti hrají a jak se v konkrétním bodě projeví jakési principy rolí a hierarchických dispozic v tomto hraní si, například že se na určité dítě začne najednou házet písek, protože mezi ostatními není až tak aktivní, nebo se někdo začne zahrabávat, a tím se přirozeně začnou rozvíjet vztahové konstelace. Takže mi to prizma uchopení Touch of the Open jako principu hry přišlo ve finále daleko zajímavější než nazírat na dílo jako na určitý obřad.
Pokud projekt navazuje na nějaký work-in-progress, tak první předpoklad, první otázka, s kterou tam divák přichází, je, jak to bude na sebe navazovat, a jak můj zážitek ovlivní ten předešlý. Nevím, zda je to tak osvobozující, jak je to naznačeno v anotaci, anebo spíš naopak.
Ale zajímavé otázky jsou i to, do jaké míry je to ukončené dílo, ukončená kompozice, bezhraničnost, otevřenost průběhu, a jestli právě ten dlouhý proces vzniku nebrání spontánnosti následného vnímaní.
Pro mě samotná anotace, to, jak je koncipovaná, ale i procesuálnost toho, co se zde odbývalo, přerušovanost zážitku vzhledem k otevřenému prostoru, ve kterém se vše odehrávalo, byly všechno faktory, které ovlivnily míru toho, jak jsem byla schopná se do díla ponořit. Byla jsem totiž neustále vyrušována, a přestože je anotace velice komplexní, obsahuje citáty ze sociologických a filozofických děl, naznačuje, že jde i o propojování obecenstva s aktéry, nejsem si zcela jista, jestli to všechno nebylo nakonec vlastně spíše překážkou. Neboť je to konstrukt, který by měl být sice otevřený, ale vzhledem k tomu, kolik toho za ním stojí, nemůže být nikdy toliko otevřeně vnímán samotným divákem, a nepomáhá, či dokonce spíše ještě komplikuje situaci to, jak nám to dopovídají těmi slovy.
A to, že se Jaro záměrně stylizuje do pasivní polohy, narušuje princip spontánnosti hry, o které píší. Otázkou je, jestli se pro Jara a pro diváky naplnilo všechno to, co slibuje a navozuje anotace.
Vnímám tvorbu Jara Viňarského tak, že se v posledních letech snaží o určitou re-definici sebe sama vůči tanci, a stále více zapojuje diváky, pohrává si s otevřeností vnímání diváků, ale všimla jsem si, že i v díle You are here, kde chtěli diváky zapojit zase jinak, si též aktéři pomáhali slovy. Vždy jsou zde nějaké nápomocné teze, jako by tvůrci neměli důvěru k tělu, anebo divákům, že by to beze slov dokázali adekvátně pojmout.
