DIPTYCH [Bratislava v pohybe]

DIPTYCH:
THE MISSING DOOR AND THE LOST ROOM

Koncept a réžia: Gabriela Carrizo and Franck Chartier
Účinkujú: Konan Dayot, Fons Dhossche, Lauren Langlois, Panos Malactos, Alejandro Moya, Fanny
Sage, Eliana Stragapede, Wan-Lun Yu
Umelecká asistencia: Thomas Michaux
Zvukové kompozície a aranžmány: Raphaëlle Latini, Ismaël Colombani, Annalena Fröhlich, Louis-
Clément Da Costa, Eurudike De Beul
Svetelný dizajn: Tom Visser
Scéna: Gabriela Carrizo, Justine Bougerol
Kostýmy: Seoljin Kim, Yichun Liu, Louis-Clément Da Costa
Konfekčné kostýmy: Sara van Meer, Lulu Tikovsky, Wu Bingyan (stáž)
Technická koordinácia: Giuliana Rienzi, Pjotr Eijckenboom (tvorba)
Technickí inžinieri: Bram Geldhof/Ilias Johri (svetlá), Tim Thielemans/Jonas Castelijns (zvuk)
Javiskový manažment: Thomas Dobruszkes (javiskový manažér), Clement Michaux, Kato Stevens (javiskoví asistenti)
Produkčná stáž: Lisa Gunstone, Robin Appels
Manažér turné: Amaury Vanderborght
Manažérka produkcie: Helena Casas
Komunikačný manažment: Sébastien Parizel
Manažment súboru: Veerle Mans

Predstavenie vychádza z predstavenia Adrift, vytvoreného spoločne s tanečníkmi
Nederlands Dans Theater (NDT I): Chloe Albaret, Lydia Bustinduy, César Faria Fernandes,
Fernando Hernando Magadan/Spencer Dickhaus, Anna Hermann, Anne Jung, Marne Van  Opstal, Roger van der Poel, Meng-keWu, Ema Yuasa/Rena Narumi, umelecká asistencia
Louis-Clément Da Costa, Seoljin Kim a Yi-Chun Li.
Koprodukcia: Opéra National de Paris, Opéra de Lille, Tanz Köln, Göteborg Dance and Theatre
Festival, Théâtre National Wallonie-Bruxelles, deSingel Antwerp, GREC Festival de Barcelona, Festival
Aperto/Fondazione I Teatri (Reggio Emilia), Torinodanza Festival/Teatro Stabile di Torino – Teatro
Nazionale (Turin), Dampfzentrale Bern, Oriente Occidente Dance Festival (Rovereto)
S podporou: flámskych úradov
Distribúcia: Frans Brood Productions
Diptych: The Missing Door a The Lost Room vznikli vďaka podpore Belgickej federálnej vlády

 

PAMÄŤ AKO LABYRINT

Diptych pozostáva z prvých dvoch častí trilógie Triptych.
Keď sa rozsvietia svetlá, divák sa ponorí do mysle muža, jeho život pred ním plynie ako film –
možno je to film iných životov, životov minulých a takých, čo ešte len prídu. A tak sa v
kabínach a chodbách zaoceánskej lode začína spletitá cesta, ktorou je Triptych. V tejto trilógii
sa čas, spomienky a predtuchy točia okolo ilúzií, utópií a stratených lások zaslepených
postáv, ktoré hrajú svoju vlastnú fikciu. Nekontrolovateľné sily ich unášajú v každej fáze ich
hľadania.

V Triptychu sa postavy, stratené v čase a priestore, neustále vzďaľujú a hľadajú jedna druhú.
Keď sa vydali na túto plavbu za ideálom, boli plní nádeje, ale realita ich priviedla k neistému
osudu. Snažia sa nájsť cestu cez blúdenie svojich myšlienok, pričom oživujú a prežívajú svoje
spomienky – alebo vytvárajú ich nové verzie, otvorené skresleniu. Triptych tak odhaľuje
melancholickú nostalgiu za budúcnosťou.
Vnútorné hľadanie postáv sa odráža v scénografii. Sú izolované, stratené v obklopujúcej
temnote scény, v labyrinte chýbajúcich dverí, stratených miestností a skrytých poschodí.
Scénografia je koncipovaná ako tri po sebe idúce filmové kulisy. Trojitá fikcia, v ktorej sa
postavy márne snažia vytvoriť novú verziu svojej iluzórnej reality.
Tento filmový aspekt sa rovnako prejavuje aj vo zvukovej kulise predstavenia, ktorá je
pretkaná Foleyho efektmi: padajúce sklo, buchnutie dverí, tlkot srdca, metronóm, vŕzganie a
škrípanie lode. Efekty fungujú ako kotviace body, postavy sú vťahované a vyhadzované z
priestoru, čas vibruje, stagnuje, fragmentuje sa, každej z postáv na javisku sa javí inak.
Gabriela Carrizo a Franck Chartier experimentovali so zmenami filmových kulís od jednej
scény k druhej, aby sa prechody odvíjali ako autonómna dramaturgická sila. Preto muž na
konci druhej scény zostáva sám na veľkej posteli, zatiaľ čo technici okolo neho pracujú na
montáži tretej scény. Jeho zlosť sa exponenciálne rozširuje a doslova sa mení na kaluž sĺz,
divadelnú "Lacrimosu". V Triptychu je táto intermediálna dramaturgia intímnou súčasťou
bludiska – ako putovanie do minulosti a budúcnosti. V tretej a poslednej scéne Triptychu
nadobúda smútok starca mýtické rozmery: kaluž jeho sĺz sa stáva oceánom, v ktorom
stroskotá zaoceánska loď. Pre cestujúcich sa ich utopická plavba zmenila na opak: zvíťazili sily
dystopie.

Triptych je prepracovanou verziou troch krátkych diel, ktoré Peeping Tom vytvoril pre
Nederlands Dans Theater. Gabriela Carrizo režírovala prvú časť, The Missing Door, zatiaľ čo
Franck Chartier režíroval dve nasledujúce časti, The Lost Room a The Hidden Floor. Carrizo a

Chartier tieto diela zaradili do repertoáru Peeping Tom, aby ich mohli ďalej uvádzať. a
choreografie adaptovali pre tanečníkov svojho súboru. V tomto zmysle Triptych ukazuje, ako
sa rôzne telá, idiómy a pracovné metódy môžu nielen prekrývať, ale aj vzájomne
obohacovať.

V novom tíme interpretov, ktorých Peeping Tom vybral špeciálne pre postavy Triptychu. sa
Carrizo a Chartier zamerali na pre nich charakteristickú kombináciu technických kvalít, ktorá
sa pohybuje na pomedzí tanca a divadla. S vlastným fyzickým slovníkom sledujú noví
tanečníci nové línie pamäti nielen v rámci Triptychu, ale aj v rámci celého súboru.

 

Organizuje Bratislava v pohybe.