Tomáš Danielis: 21&counting

Základom performance je ironická zámienka: oneskorená oslava 20. výročia autora na scéne, pri príležitosti ktorej tanečník loví v spomienkach a používa tanec a pohyb ako nástroje rozprávania o slovách a komunikácii. 21&counting humorne skúma používanie politickej korektnosti a eufemizmov ako úteku od reality, v dôsledku ktorých sa prehlbujú súčasné problémy s prijímaním ľudí, ich okolia a hodnotový chaos pri bežných ľudských stretnutiach.

Tomáš Danielis tancuje medzi Bruselom, Grazom, Moskvou a Topoľčanmi. Jeho kreatívny fokus sa nachádza na priesečníku vizuálneho/digitálneho umenia s pohybom/tancom. Pre každý zo svojich projektov vytvára špecifický súbor nástrojov a pohybového jazyka. Svoje diela uviedol vo viac než 20 krajinách.

 

***

Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O predstavení diskutovali: Katarína Cvečková, Michaela Pašteková, Barbora Uríková, Jitka Pavlišová, Maja Hriešik

 

Katarína
V rámci toho, čo som mala možnosť posledné roky v našom kontexte vidieť, je toto dielo zaujímavé konceptuálnym prístupom a Danielisovým špecifickým pohybovým slovníkom. Ústredným motívom sú spomienky na doterajšiu tvorbu. Danielis si prechádza jednotlivými choreografiami, ktoré následne na zemi zostávajú zachované v podobe značiek. Za zaujímavú považujem aj druhú rovinu diela, prostredníctvom ktorej ponúka Danielis divákovi priestor na uvažovanie o tom, ako sa dá nahliadať na tanec. Robí to skrz monológy či komentovanie pohybových sekvencií a póz.
Stopy, ktoré zostávajú na podlahe, sú prítomné aj na jeho tele. Upriamuje teda pozornosť aj na to, ako sa určité skúsenosti zapísali do jeho tela. Toto dielo malo premiéru v Rakúsku v tradičnom štúdiovom priestore, tu ho uviedol v Štúdiu 12, ktorého súčasťou sú dva dominantné stĺpy. Danielis sa však správal k priestoru svojským spôsobom dištancujúco, akoby ignoroval jeho rušivé elementy.

Michaela
Predstavenie som sa snažila vnímať ako repetíciu tanečného života Danielisa, ktorý nás sprevádza choreografiami, ktorými si prešiel. Máme možnosť ocitnúť sa v rôznych štýloch pohybu, tanečnom prejave, ktorému je vlastná rôznorodosť projektov, na ktorých spolupracoval. Zároveň som to vnímala (možno aj kvôli citátu Georga Carlina – “It’s context that counts.”) ako predstavenie o tom, ako čítať súčasný tanec, čo všetko je dôležité v interpretačnom procese tanca, do akej miery sú kontext a širšia znalosť potrebné, aby som vedela dešifrovať predstavenie.
Obkresľovaním a izolovaním svojich pohybov, figúr, ponúkal Tomáš interpretáciu, že ide o rekapituláciu života – určité momenty vyberá a izoluje – takže do hry vstupuje kontextualizácia a dekontextualizácia. V niektorom okamihu to autor aj explicitne povie, že toto predstavenie je o jeho vzťahu k performatívnemu umeniu vôbec, o tom, akým spôsobom sa pracuje s významom.
Takže v diele som vnímala dve línie: osobnú, Danielisovu, a potom výskumnú (výskum v tanci) – čo je súčasný tanec. Tým, že materiál rekonštruuje, Danielis otvára aj otázku, čo z pôvodného diela pri procese rekonštrukcie zostáva v pamäti, čo je možno sprostredkovať?
Utkvelo mi, čo hovoril na diskusii: „Som človek, ktorý sa len hýbe v priestore.“
Ako keby sa na seba pozeral očami neznalého diváka a satirizoval aj prílišné snaženie sa súčasného tanca – veď on sa naozaj len nejako hýbe v priestore, a ide keď tak o to, ako je ten priestor kontextualizovaný. Zaujala ma aj téma politickej korektnosti – vo vzťahu k stand-upu Georgea Carlina, ktorý v predstavení zaznie, či sa vôbec dá rozprávať o nejakej politickej korektnosti v tanci?
Na prezentácii work in progress tohto projektu na Stanici Žilina Záriečie si spomínam, že vodka, ktorú ponúkal divákom, mala trošku inú funkciu. Mala sprostredkovať pocit, ktorý kedysi zažil, keď musel tancovať nahý a kedy mu alkohol pomohol to zvládnuť. Chcel si zrekonštruovať vtedajšiu hladinu alkoholu, pokúšal sa vrátiť späť v čase k pocitu, aký mal.
Teraz to zostalo skôr v skratke a viac to pre mňa bolo o vyrušení vnímania diváka tým, že ide len o letmý návrat do minulej, sprostredkovanej skúsenosti, tým, že sa musím venovať nejakej vlastnej činnosti, napr. narábaniu s fľašou vodky a džúsom. Podporil tým už spomínaný názor, že nie je nutné to brať až tak vážne, sledovať každé gesto, aby tomu bolo možné rozumieť. Že sa treba uvoľniť a tak to vnímať.
Otázka je, či vôbec mal zámer sa vyjadriť k tomu, čo sa deje v spoločnosti nahrávkou, alebo ho iba lákalo ju použiť a postupne sa aj sám začal zaujímať o stand up viac. Pomáhalo mu to nájsť vlastnú formu. Zároveň bol o jazyku, jeho premenách, vývoji.
To reflektoval aj na záver, zaujímal gesta a pozície, ktoré vzápätí rozkladal a srandovne prekladal – neustále sa pohrával s konštruovaním významu, a tým kto to vlastne číta a kto predpisuje, ako to máme čítať? Keď robil obrysy, vyzeral ako keby si niečo izoloval, alebo ako vo filmoch Larsa von Triera, obrysy boli náznak toho, že tam kedysi stálo niečo reálne, čo si teraz už musím iba predstaviť – nábytok, kulisa.
No ale tak ako sa hovorí v tom texte o politickej korektnosti, že už nevieme priamo povedať, čo je čo, rovnako aj Danielis je názoru, že v tanci už pomaly nemôžeme povedať, že gesto je len gestom, bez akéhokoľvek iného významu, ale musíme to zaobaliť do komplikovaného konceptu, aby to malo vyššiu hodnotu.

Barbora
Danielisa vnímam ako konceptuálneho umelca veľmi hlboko ponoreného do seba, no v tomto projekte kvitujem, že hoci znovu zostal autoreferenčný, istým spôsobom vyšiel zo seba a pozerá sa na seba z výšky, hodnotí sám seba z istého odstupu. Reflektuje svoju tvorbu. To, akú formu volí, to že používa aj slovo, robí z diela veľmi dynamicky formát, čitateľnejším aj pre nie len výsostne skúseného diváka súčasného tanca.
Hodnotí stopy, ktoré za sebou zanechal, spočiatku obkresľuje iba časti tela v nejekej konečnej polohe, ale neskôr obkresľuje celé telo, čím vzniká paralela k tomu, že aj všetky tie značky, ktoré na zemi pribúdajú, vedú k celku, k tomu ako v tomto projekte „uzatvára“ svoju tvorbu.
V pohybovom materiáli a kvalite výkonu sa dajú badať stopy toho, že sa pohybuje na medzinárodnej a veľmi rozmanitej scéne a že jeho kultúra pohybu je na veľmi vysokej úrovni. Je to európsky tanečník.
Alkohol je spojený s témou nahoty, Tomáš spomína, že raz bol vyzvaný choreografom, aby tancoval nahý a o alkohole vieme, že pomáha uvoľniť sa, zbaviť zábran. Vnímam to ako provokáciu – lebo nevieme, či sa po vypití alkoholu znovu neuvoľní natoľko, že by sa aj teraz mohol vyzliecť, ale zároveň dopraje aj nám alkohol, aby sme sa aj my uvoľnili a vedeli bez ostychu prijať prípadnu náhotu v performancii.
V predstavení použije nahrávku Carlina, no pri tom si všímam jednu nezrovnalosť – kým pri nahrávke Carlin kritizuje iných, Tomáš kriticky pristupuje k sebe. V tom vidím istú nedôslednosť, alebo skôr neopodstatnenosť toho, že sa nakoniec nahrávka v diele nachádza. Rieši úplne iné témy.

Jitka
Já Tomášovu tvorbu moc neznám, bylo to vlastně moje první setkání s ním. Takže jsem neusouvztažňovala, že to nějak souvisí s jeho předchozími díly. Brala jsem to obecně jako možnosti přístupu k tvorbě v Performing Arts a k choreografii a že vytváří jakýsi komentář k dílu, a ten, což je třeba zdůraznit, je sarkastický, ironický. Je v něm veliká míra nadsázky. Není to ponor do research, nýbrž komentář k různé multiplicitě v tanci, doprovázen komentářem o politické korektnosti – a v tom mi to přišlo dokonce až jako anti-koncept.
To mi bylo sympatické, to nesmírné spektrum možností, které nám dával, ale zároveň nám pomáhal tím, že to komentoval. Od performativního obratu jsou mnohdy kódy, co si z díla máme odnést, ponechané čistě na nás. Ale zde jde o dialog s námi, o fakt, že to můžeme vnímat tak anebo jinak... a Tomáš to vždy udělá ironicky.
I v kontextu jiných děl, které jsem viděla, byla pro mě tato tvůrčí strategie sympatická, protože právě tento přístup v rámci naší československé scény mnohdy postrádám. Tím, že umělci neustále bojují o existenci, chybí odstup.
Ale zároveň je to legitimní, neboť je to umělec, který má zkušenosti s různými současnými choreografickými postupy. Proto to není jen tak nahodilé, naopak, Tomáš Danielis působil dlouhou dobu v Rakousku, kde má konceptuální přístup silné zázemí. Vymezuje se vůči něčemu, čím si sám prošel, projekty, které jsou na hraně sdělitelnosti směrem k recipientovi.
Tomáš Danielis v díle sebereflektuje choreografické postupy, ale přesahuje při tom do společenských aspektů. Nerozumíme, proč umělec citovaný projev používá, proč toto vrcholově aktuální téma zpracovává ve svém díle i on... tím se pro mě tento tvůrčí krok stává neurčitým a nedopovězeným. Projev reflektuje dobu a v současném diskurzu je předmětem velice aktuálních diskuzí, pro mě však nestačí to jenom tak neokomentovaně použít. Pokud zakomponuji do uměleckého díla projev tohoto typu, měla bych ho někam posunout, něco nabídnout, polemizovat s ním, aby bylo zřejmější, proč materiál používám, a jak já na tuto problematiku nazírám, jaký status k ní zastávám. Zde chybí byť jen minimální komentář.
Stejně tak slabším místem pro mě bylo v současnosti často uplatňovaný moment performance – a to, když jdeme něco nabídnout divákům. Vodka s džusem byla pro mě nadbytečná, vůbec tam tento okamžik být nemusel, aby to fungovalo.
Značky jsem vnímala ještě jako trefnou narážku na tzv. místo činu – podobalo se to tomu, jak se obkresluje mrtvola. A tím se zaplňuje celý prostor, ale jsou to ty jeho stopy, jeho mrtvoly, jeho místa činu. Zmnožení různých zkušeností, ale zároveň místo, kde se stane nějaký čin, který se potom obkreslí a rekonstruuje se, jak k tomu došlo... byl to proto pro mě takový odkaz na žánr detektivy, jak rozkrýval svoji minulost. A taky se mi líbil ten vklad, když naznačoval, jako to tělo padne a znovu vstane, stále je naživu, stále je to živá entita a může jít dál...
Na české scéně jsme před nedávnem debatovali o jazyku. Angličtina se stala univerzálním jazykem tance, ale bohužel právě to se může stát problémem pro lokální publikum. Na příkladu několika českých produkcí se to ukázalo jako poměrně zásadní problém, neboť slovní projev je v dané performance důležitý, a když mu nerozumím, tak půlka myšlenky jde pryč.

Maja
Išlo o slovenskú premiéru. Predchádzala tomu work in progress ukážka na Stanici Žilina-Záriečie a premiéra v Grazi. Zahraničná premiéra a to, že dielo vznikalo ako medzinárodne koprodukovaný projekt, vysvetľuje využívanie angličtiny v predstavení. Danielis je umelec, ktorý je na tanečnej scéne aktívny od 90tych rokov, kedy tancoval chvíľu aj v Štúdiu tanca. Na Slovensku pôsobil v ére začiatkov profesionalizácie, potom odišiel do Rakúska. Nasledujú spolupráce s Freyom Faustom a čoraz väčšia prítomnosť konceptuálneho prístupu, dôraz na výtvarnú stránku diela.
Nie je to typický lecture dance, formát v ktorom tanečník okamžite kontextualizuje to, čo vytvoril. Nesie charakteristiky akéhosi stand-upu, kedy sa krutým glosovaním vlastných zážitkov dokumentárne premieňa na fiktívne.
Danielis silno odkazuje aj k one man show, je sám na javisku, mení svetelné podmienky, púšťa a vypína hudbu, čiže v celkovom spôsobe riešenia technickej stránky inscenácie je to celé na ňom. Toto je rovnako odkazom znovu k tomu, ako vníma vlastnú kariéru či umeleckú tvorbu – že je nakoniec ajtak on sám zodpovedný za všetky zložky.
Otvoril tak pár nových tém, ktoré sa na našej tanečnej scéne až tak neobjavujú. Napríklad aj tému politickej korektnosti, ktorá je dominantná aj kvôli rozsiahlemu textu, ktorý zaznieva zo záznamu. Pýtala som sa ale do akej miery toto dielo naozaj danú tému aj spracúva? Nakoľko téma politickej korektnosti je v diele nakoniec prítomná? A do akej miery on od tejto témy prechádza k ďalším, ktoré prežíva a považuje za dôležitejšie.
Možno to, ako akciu zdieľania rámcuje, a koľko z toho vyťaží pre celkové dielo, sa môže zdať ako kontraproduktívne. Hneď vzápätí ako nám pošle vodku, aby sme si naliali, pokračuje ďalej, opúšťa túto akciu, a je minimálne kontaktný s nami, no vodka a džus u nás zostávajú a kolujú. Pre neho je dôležitejšie komunikovať formou stand-upu, nesnaží sa vytvoriť interaktívnu performanciu. Rezumuje pred nami doterajšie skúsenosti ako keby listoval v albume. Vyťahuje z neho rôzne konkrétne skúsenosti. Raz je to letmé nahliadnutie, zhruba obkresľovanie kontúry figúry a inokedy nám sprostredkuje skutočnú vodku. Rôznorodá je miera vťahovania diváka do prežívania jeho zážitkov.
Hoci ste hovorili o väčšej prístupnosti tohto diela vďaka komentárom, ja naopak vnímam ako možnú bariéru u bežného diváka vždy sebareferenčnosť umenia. A tá v tomto diele bola prítomná. On zrejme aj vie z nadhľadu pomenovať únavu z konceptualizmu v tanci (rakúskej tanečnej scény), ale práve v sebareferenčnosti zostáva verný práve tej istej tradícii.

 

Choreografia a performancia
Tomáš Danielis

Zvuk, hudba
George Carlin, Johann Sebastian Bach, Ľubomír Panák

Koprodukcia
FEYNMEN & DYNAMEaeT

S podporou
Fond na podporu umenia, Divadelný ústav, Kulturamt Stadt Graz, A9 Land Steiermark, BKA Wien

Špeciálne poďakovanie
Divadelný ústav & IG Tanz Steiermark

 

 

Premiéra
13. apríl 2019

FOTOGALÉRIA