Yuri Korec & Co.: Nesólo

Počas performancie sa dostávam do paradoxnej perceptívnej situácie. Napriek tomu, že som objektom vášho záujmu, pozorovania a vnímania, fakt, že naďalej zostávam subjektom (teda samým sebou) je nemenný.

 

Etablovaný slovenský performer, choreograf, pedagóg tanca a pohybový terapeut – Yuri Korec uvádza svoju najnovšiu sólovú performanciu, ktorá priamo nadväzuje na performatívnu prednášku prezentovanú v súvislosti s jeho doktorandským výskumom na Katedre tanečnej tvorby VŠMU. Do centra divákovej pozornosti dielo stavia rámec performatívneho tela ako základného komunikačného média. Rámec ďaleko širší, ako linearitou obmedzované jazykové kódy.

 

***

Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O predstavení diskutovali: Michaela Pašteková, Barbora Uríková, Marek Godovič

 

Michaela
Projekt, ktorý mal najprv podobu performatívnej prednášky Sólo pre nie len jedno telo, vznikol ako súčasť výskumu počas doktorandského štúdia. Aktuálne sólové predstavenie sa rovnako ako predošlé fázy projektu zaoberá témou objektu a subjektu, performer je subjektom, rieši, aká je pozícia publika, pohráva sa s funkciou performatívneho tela.
V diele je prítomné hovorené slovo, predpokladám, že sú to texty z teoretickej časti Korecovej doktorandskej práce, ale zdá sa mi, že predtým (v Sóle) sa zaoberal všeobecnejšími témami a definíciami performancie ako takej, teraz sa viac zameral na performatívne telo a hlavne jeho objektivizáciu, resp. subjektivizáciu. Pohyb medzi týmito dvoma hranicami sa deje napríklad formou narúšania očného kontaktu, odosobnením, nasadením parochne, odklonom tváre od publika. Je vtedy tým, kto je pozorovaný? Následne sa zas on intenzívne pozerá do publika, stáva sa tým, kto pozoruje a jeho objektom sú diváci.
Predstavenie má teda opäť silný teoretický presah, je sčasti performatívnou analýzou teoretického problému.
Pristavila by som sa pri spôsobe, akým to celé začína. Už samotné vítanie divákov a konverzovanie vo foyeri, popíjanie vína sú brané ako začiatok diela. Následne vojdeme do sály, Yuri sa začne klaňať, akoby to celé išlo odzadu, od konca. No je to princíp, ktorý po istom čase opustí. Ponúka spätne možnosť zaoberať sa tým, či teda už vtedy, keď nás vítal, bol v nejakej role, alebo bol naopak úprimný a sám za seba.
V každej časti je prítomná iná fyzikalita, to je to, čo štrukturuje samotné dielo. Telo je tu výskumným materiálom, pracuje sa s repetitívnosťou, ktorá vytvára akési divácke nepohodlie - ako diváčka som miestami trpela spolu s telom na javisku. Poznačila som si poznámku „vŕzgajúce telo“, bolo to pokúšanie hraníc, ktoré telo dokáže dosiahnuť, ale aj dotýkanie sa hranice diváckej trpezlivosti.
Keď si nasadí parochňu, stáva sa postavou, prejav sa mení na viac teatrálny, cez pohyb sa buduje charakter, má bláznivé črty, niekedy je pohyb až ženský. Objavuje sa selfie tyč, ktorá slúži väčšiemu vťahovaniu publika, ruší sa odstup, publikum je viac zapájané do deja cez príbehovosť, postavu. Následne si znovu dáva dolu parochňu (masku) a dostávame sa k záverečnej časti, kde sme v niečom schizofrenickom – pýtala som sa, s čím bojuje, na čo reaguje, či je sám so sebou, už predsa nemá masku. Sú tam prítomné aj subjektívne vsuvky, komentáre typu „dýcham“ a to znamená, že som tu. Telo ako objekt a Yuri ako subjekt bojujú navzájom a možno aj preto sú záverečné časti choreografie podobné zápasu, telom (alebo Yurim?) to hádže o stenu.
Zdalo sa mi však, že kým to malo podobu tria, bolo to zaujímavejšie, vrstevnatejšie. Nesólo sa síce ľahšie dalo analyzovať, ale zároveň bolo niekedy príliš priamočiare, popisné. Yuri navyše nastoľuje nejaký problém, ktorý je výsledkom jeho doktorandského štúdia. Vytvára vo mne očakávanie, že sa dozviem, kam sa dopracoval, že ma nenechá len v základných tézach subjektivizácie a objektivizácie.
Možno zaujímavejšie je nakoniec to, ako preniká, možno nevedomo, do tejto performancie aj ďalšia stránka, ktorej sa Korec mimo tanca venuje a tou je rolfing, zaoberanie sa zdravým pohybom, kráčaním, dýchaním, čo sú všetko prvky, ktoré sa v Nesóle objavujú. Takže som vnímala, že sa mu prepája umelecký svet s mimoumeleckým.

Barbora
Je to viacročná štúdia, ktorá sa pretavila do tanečného predstavenia, veľmi dobre vyskladaného a myslím si divácky vďačného. Štúdiu dokázal posunuť do dobre čitateľnej formy. Pekne pracuje s objektom a subjektom, čo je aj celá téma diela. Napríklad to, ako začína, snaží sa byť osobný, pozoruje divákov, navodzuje osobnú atmosféru, snaží sa dať preč štvrtú stenu a potom začne používať telo ako materiál a objavuje, čo mu v danej polohe ponúka. Opakovaním jednoduchých giest a pohybov a tým, že jednotlivým veciam dáva čas, ponúka priestor na interpretáciu giest. Spočiatku sa nepozerá na nás, je objektom, ktorý nás nevníma, potom si nasadí „masku“, čím sa mení na postavu, kdežto predtým pôsobil skôr iba ako telo. Premenou na postavu sa mení aj pohybový materiál, pôsobí uletene, šťastne, chce nám predať akúsi emóciu, ktorú postava prežíva. Vzápätí sa znovu vráti ku kontaktu s divákom, ktorým nasmeruje úvahy o tom, čo je subjekt a čo je objekt na každom z nás, čo je postava. Divák je vystavený pohľadu ako na začiatku, ale umocnene, jeho pohľad je oproti úvodnému príjemnému vítaniu vŕtavý, priamočiary, až nepríjemný. V poslednej časti pracuje aj so schizofréniou umelca, ktorý zápasí s objektom a subjektom v sebe.
Zaujímavý je aj spôsob ako pracuje s rekvizitou – napríklad so selfie tyčou – akoby pohŕdal tým, ako sa prezentuje, alebo ako je vnímaná ako objekt. Každú ponúknutú interpretáciu môže veľmi rýchlo zrušiť, vysmiať sa divákom, takto som vám to ponúkol, ale teraz to náhle dokážem zmeniť, je to napríklad len handra, ktorou utieram zem.
A keď spadol, zostal tam ležať ako mŕtvola, s pohľadom do diváka, akoby subjekt bol mŕtvy. Alebo minimálne vyvstala otázka, čo je tam v tej chvíli mŕtve. Subjekt alebo objekt, to ako sám seba vníma, alebo to ako ho vnímame my, alebo ako sa nám predstavuje... Koncept, veľmi čistá schéma ako keby nakoniec stáli v ceste vkladaniu sa do toho ako subjekt.

Marek
V úvode som videl silnú paralelu k marthalerovskému spôsobu obnažovania istých mechanizmov komunikácie, začínalo to akoby to bola Yuriho predvolebná kampaň (konkrétne Marthalerova inscenácia Nultá hodina, v ktorej ide o výcvik politikov). Žoviálne nás vítal, usadil si nás. Následne využil prvky, ktoré sú vlastné aj stand-up, vtipne narábal so selfie-tyčou, ktorá sa menila aj na metlu...
Nevidel som žiadnu predošlú fázu projektu a toto som preto bral ako výsledok jeho výskumu, to, že si skúša niečo, v čom sa angažuje aj pedagogicky a čo v poslednom čase aj sám objavuje ako tanečník – a síce otázku, čo je to tanečná performancia. Yuri Korec sa snažil dostať do polohy performera, kým v jeho predchádzajúcich projektoch vystupoval ako svojbytný choreograf. Možno práve čistota konceptu ubližovala mojmu vnímaniu. Bolo to chvíľkami príliš schématické, hoci vtipné.
Netvrdím, že Yuri nemá atribúty byť performerom, práve naopak pre neho je irónia a dokonca sebairónia stále prítomná, len by som očakával, že v tak dlhom procese hľadania sa ocitne niekde inde. Alebo som si potreboval jasnejšie zodpovedať na otázku prečo prichádza s touto sebaperformanciou teraz? Dostal sa do nejakej fázy ako choreograf, a teraz sa chce redukovať na jednoduchých pár prvkov, ako napríklad na tlieskanie do kolien, repetitívne pohyby, ale k čomu mu majú slúžiť a čo chce tou redukciou vyjadriť zostáva pre mňa v jeho telesnej schránke zamknuté. Akási uzamknutosť do seba.
Práve týmto a aj postavením sa za „pultík“ je to jeho tréning ako performera, a v tomto sa mi to zdalo politické, že by to teda mohlo reflektovať v súčasnom tanci pohľad performera na súčasnosť ako na politikum. Ale zostali mi v pamäti momenty, napríklad spôsob hry s rekvizitou, premeny ich významu nečakanou zmenou ich použitia.

Choreografia a performancia
Yuri Korec

Dramaturgia
Maja Hriešik a Jakub Turčan

Hudba
Matúš Bolka

Svetelný dizajn
Jojo blue

Foto a video
Noro Knap

Trailer
Erik Zeman

Produkcia
Skrzprst

Rezidencie poskytli
Záhrada - Centrum nezávislej kultúry, Banská Bystrica
L1danceFest 2018 v spolupráci so Szlovák Intézet - Budapest / Slovenský inštitút v Budapešti.



Premiéra
29. september 2018

Dĺžka
40 minút

FOTOGALÉRIA