Zuzana Burianová: i

Dva svety: vnútorný, plný vnemov, citov, pocitov a potrieb a ten vonkajší, plný informácií. Do akej miery dokážeme vnímať a reagovať na všetko, čo k nám prehovára? A čo je v tom celku moja identita / autentická totožnosť? Preinformovanosť často vedie k apatii alebo stresu a následnému kolapsu. Potreba kontrolovať, newsgoogles, smart tick, reality disorder… nové defekty, ktoré priplávali s potrebou vedieť o všetkom. Ako však veľmi vieme ešte o sebe?

 

***

Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O predstavení diskutovali: Marek Godovič, Michaela Pašteková, Barbora Uríková, Katarína Cvečková

 

Marek
Koexistencia dvoch svetov – sveta informácií a vnútorného prežívania. Vecnosť informácií. Prípomínalo to aj akýsi experiment, v ktorom strážcovia nepustia svoje vzorky, aby opustili prebiehajúci pokus a to akým spôsobom ľudia vydržia simuláciu príkazov, ako sa správať. Do istej miery čitateľné dielo, i keď sa nikdy nedozvieme, kto to celé riadi a s akým úmyslom, v ktorom pohybovo tanečníci pripomínajú figurky v hre, no ich chovanie je vcelku predvídateľné, dramaturgia nebola postavená na prekvapení.
Pre mňa preto nebolo až tak otázne, kto to celé riadi, koho je to hra, ale skôr mi chýbalo v znázornení pokusov to, že sa v nich nejde viac na hranu, ako to zvykne byť v pokusoch, len extrémnym testom sa veci dajú overiť, zistiť. Tento experiment bol mierny, nevysvetlil ani to, prečo sú v priestore dva skúmané objekty, keďže ich interakcia nebola témou.

Michaela
Už pri vstupe do priestoru S2, v ktorej sa predstavenie uvádzalo, sa performeri hýbali na svojich podstavcoch. “i” pozostávalo z viacerých častí, každá sa dotýkala témy manipulácie alebo, ako to v anotácii uvádzajú, vplyvu pretlaku informácií na nás a prelínania či splývania súkromného a verejného. To, ako je človek (v)manipulovaný do niečoho, v tomto prípade, do pohybu, až po to, ako vie vystupovať sám za seba, ako komunikuje s inými v rámci ovládaného priestoru – niekedy sa tanečníci prekrývali, dopĺňali, inokedy do seba narážali. Občas zneli o našich “pokusných králikoch” - mužovi a žene čítané texty; vytvárali dojem, že sa o nich všeličo dozvedáme, no mnohokrát to boli zbytočné veci, takže sme boli zahlcovaní povrchnými a vecnými informáciami. Keď občas zaznela intímnejšia informácia, zrazu v tom balaste vyznievala nepatrične.
Posuny a zmeny v predstavení vznikali väčšinou vo vizuálnej rovine, zásahom zvonku, nie zvnútra. V podstate išlo o niekoľko variácií jednej témy.
Čo sa týka pohybového uchopenia – niekedy to bolo ledabolé či skôr náznakové, inokedy choreografia odkazovala k vykonávaniu konkrétnych činností, čím sa dielo stávalo naratívnejšie. Chvíľami sa objavil aj robotický “tanec", performerom bolo (nevedno kým) diktované, čo majú robiť a oni to slepo vykonávali.
V tanečnom výraze Michal Freriks za Zuzanou Burianovou zaostával v schopnosti prepínať v ostrých strihoch medzi rôznymi typmi pohybu. Zuzana bola prirodzenejšia, uvoľnenejšia, precíznejšia. Michalov prejav voči jej pôsobil trochu upäto a školene.
Je možné, že sa tvorcovia zámerne rozhodli neukázať a nezadefinovať toho, kto ťahá nitkami, lebo veď ani dnes nevieme celkom, kto vypúšťa ktorú informáciu, ani si často neuvedomuje, že sme manipulovaní. Len vo výsledku to pôsobilo skôr ako ilustrácia istého fenomému, témy, než vhĺbenie sa do nej či kritické vymedzenie sa voči nej. Súčasné odkazy boli kombinované s retro referenciami - napríklad v jednom obraze sa hýbali ako postavičky z počítačovej hry z deväťdesiatych rokov. Rovnako v hudobnej dramaturgii – kombinovali syntetické zvuký s barokovou hudbou, čím síce vystúpili z istej tematickej plochosti, ale pôsobilo to trochu náhodným dojmom.

Barbora
Scéna a modré svetlo pôsobilo snovo, materiálom to pripomínalo bublinu, v ktorej sa tanečníci ocitli. V úvode stáli na priesvitných piedestáloch, vo zvuku zneli popisy, osobné informácie o nich, ktoré sa nabaľovali v slovenčine a angličtine. Pôsobili ako figúrky spoločnosti, vsadení do nejakej roly, ktorých na konci zabalia a odložia či upracú.
Vzťah tanečníkov, či skôr muža a ženy, bol veľmi ťažko čitateľný. Viac menej boli každý sám za seba, iba v úvode, keď zostúpili zo stupienkov tancovali spolu, ale neskôr minimálne na seba reagovali, takže nebolo jasné, či je to niečo dôležité, alebo skôr náhodné, tá ich samota, nereagovanie, či niečo ovplyvňuje tú ich vzájomnosť.
Ale rovnako ako nezodpovedali otázku, kto týmto svetom riadi, a čo je jeho cieľom, rovnako sme nevedeli, prečo sa tak výrazne mení nálada hudby a čo to v konečnom dôsledku spôsobí okrem toho, že sa na to dá inak tancovať.

Katarína
Inscenácia o tom, ako sa bude vyvíjať pravda a vzťahy paralelne s vývojom technológii. Pripomínalo to aj divadelnú hru Spor Marivauxa, v ktorom vystupujú tiež strážcovia experimentu a protagonisti, na ktorých sa niečo testuje. Tu na začiatku a na konci zaznejú profily, ktoré testovaných personalizujú. No modrá farba a materiál scénografie podporujú dojem sterility, pôsobí to ako priestor, ktorý nie je prirodzený pre ľudí, iba ak pre umelých či ich technologické verzie. Podstavce taktiež podčiarkovali dojem neslobody, keď na nich stáli, pripomínali dokonca hologramy ľudí. Keď ich niekto zapol, mohli sa hýbať, ale v rámci vopred zadaného spektra pohybu, aj ich pohyb pripomínal niečo neľudské – mal ostré hrany, v kĺboch ohnuté končatiny.
Postupne sa zvyšovala miera slobody týchto osôb, už sa nemuseli chovať len podľa vopred zadaných povelov, zostúpili z podstavcov, ale zostávali v stráženom, obmedzenom priestore. Spomenula som si pri tom na inú inscenáciu a to Hru na budúcnosť Petry Fornayovej, ktorá sa zamerala hlavne na virtuálnu realitu, ale sprítomnila to viac divadelnými prostriedkami, ľudia sprítomňovali technológiu.
Záver naznačoval aj to, že ich doba je krátka, na záver skončia zabalení do igelitu, čítajú sa tam síce nejaké profily ale už sú to nejaké iné osudy, iné profily.
Myslím, že sa tvorcovia rozhodli často pre vizuálne veľmi efektné riešenia, ako napríklad tie svetielkujúce švihadlá, ale tie v konečnom dôsledku len počiarkli nezodpovedané otázky o zámeroch. No a ak teda zámer nebol ponúknuť veľmi vážny, hĺbavý pohľad na tému ale paródiu, tak tam chýbal humor. Bol v niektorých pasážach síce prítomný vo výbere hudby, v parodickom type zvolených pohybov, vtipných narážkach na smrť v hre, mnohokrát pripomínali počítačových panáčikov, najmä Zuzana Burianová bola v tom naozaj miestami vtipná, ale žiaľ niečo chýbalo...

Námet
Zuzana Burianová, Kei Franček Mimakiová

Choreografia
Zuzana Burianová, Michal Freriks

Spolupráca
Andrej Petrovič, Daniel Raček, Stanica Žilina Záriečie

Kostýmy
Martina Fundárková

 

 

Premiéra
4. október 2018

FOTOGALÉRIA