Katarína Brestovanská: I N D I G O

Netradičný pokus o slovenskú súčasnú tanečno-divadelnú rozprávku. Predlohou pre spracovanie predstavenia je ľudová rozprávka Braček Jelenček, ktorú kedysi do literárnej podoby zapísal Pavol Dobšinský. Tvorcov inšpiroval aj skladateľ Béla Bartók a jeho široké spektrom tvorby najmä pre deti a zbierka slovenských ľudových piesní, ktoré spracoval a naživo ich pasuje na pohyb tanečníkov huslista Ján Kružliak. Interpreti Zuzana Burianová a Lukáš Bobalík vo fyzicko-vokálnej performancii predstavujú tekuté hranice identity, pálčivé rodové otázky a odkrývajú čudesné symboly rozprávky Braček Jelenček ako aj kódy tradičnej kultúry, ktoré sa nám stále vpisujú do tiel.

 

***

Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O predstavení diskutovali: Maja Hriešik, Katarína Cvečková, Michaela Pašteková, Barbora Uríková, Jitka Pavlišová

 

Maja
Hlavnou osobnosťou tohto projektu je Katarína Brestovanská, ktorá zvykne spolupracovať so širším tímom, psychológmi, dramaturgičkou, dizajnérkou. Prizvala si aj spolupracovníka pre vytvorenie pohybového materiálu - Andreja Petroviča. Projekt mal viaceré fázy. Najprv s Danielom Račekom, Zuzanou Burianovou a návrharkou Janou Gavalcovou. Potom to malo pauzu a do finálnej fáze vstúpil do projektu ako tanečník Lukáš Bobalík.
V Indigu Brestovanská siaha po zdrojoch, ktoré tu máme, a ktoré sa zriedkavejšie využívajú v súčasnom tanci, a to ľudové motívy. Robili s nimi síce Csaba Molnár (v Potmehúdovi) a Les Slovaks, ale skôr s princípmi spevu a tanca ako formy, nie obsahovo. Opiera sa o témy, symboly slovanskej ľudovej kultúry, ktoré sú menej mýtizované alebo sprofanované.
Všetci zapojení do projektu majú cit pre hru s ľudovými motívami (napr. Ján Kružliak, autor hudby) a prejavilo sa to aj v práci s výpravou.
V inscenácii sa zliali dva typy rozprávania a niekoľko rozprávkových motívov. Napríklad sa pohrávali s obrazom transformácie do zvieraťa, ale aj do princeznej s korunou. Bolo viacej výrazných a prepracovaných statickejších obrazov, ale spôsob ako sa materiál prelieval z jedného do druhého, z naívnorozprávkového, archetypálneho, do brutálnejších, drsnejších dejov, ktoré rozprávka obsahuje, a dokonca aj od reprezentácie symbolov k intepretácii rozprávok a motívov v nej, nebol až tak zrejmý. Je jasné, že rozprávky majú tento potenciál, že sa dajú vykladať vzťahovo, sexuologicky. To dosvedčí aj zámer inscenačného tímu, ktorý po predstavení organizoval diskusie so sexuológom. Ale materiál veľmi často morfoval, absentovalo vysvetlenie, ako dochádza k premene a čo si divák má všímať, cez čo má interpetovať dielo.
Tvorcovia ako keby si zobrali priveľké sústo a nerozhodli sa, na čo konkrétne sa zamerajú. V materiáli, ktorý delili pred predstavením, sa napríklad zdôrazňuje akási brutalita rozprávok („odrezala si a hodila prsník na paveň a pripravila ho ako jedlo“) a nie základný príbeh o Bračekovi Jelenčekovi, pripomenutie ktorého tiež mohlo byť nápomocné, vzhľadom k veľmi voľnej interpretácii rozprávky autormi. Práca s brutalitou mohla byť pozorúhodná, keďže pre dnešnú priveľkú politickú korektnosť sa deje isté zjemňovanie, eufemizácia, a to nie len v príbehoch pre deti. Ale ak by sa na brutalitu zamerali, tak by o to viac bola potrebné jasnejšie zadefinovať pre aké publikum dielo vytvárame - pre dospelé publikum alebo deti.
Úvodný obraz interpretoval rozprávku cez konkrétny vzťah sestry a brata, a podarilo sa im ho urobiť nadčasovo. Obsiahol bežnú každodennú brutalitu, akú každý pozná, veď koho starší súrodenec nevyhadzoval z izby.
Hudba vznikala súčasne s pohybovým materiálom, čo vytváralo dojem väčšej previazanosti, ale žiaľ miestami trpela na prekombinovanosť a tak aj obrazy, ktoré mohli byť veľmi zdielne, ako ten o hanbe z inakosti (keď sa Bobalík pýta, prečo je iný ako sestra), tak hudba a využitie ozveny ho priveľmi scudzovali.
Mne sa to zdá ako veľká škoda, lebo keby sa nebáli zostať pri tých jednoduchších pocitoch, situáciach, a pokúsili sa ich sprítomniť, tak by predstavenie bolo veľmi vzácnym kusom trebárs aj pre dospievajúceho diváka (10-12rokov), pre akého momentálne nemáme takmer žiadnu tvorbu.

Katarína
Dramaturgiu robila Janka Smokoňová, divadelná dramaturgička, a tá bola prekvapená z toho, že Indigo bolo na festival Nu Dance Fest, kde sme ho mali možnosť teraz vidieť, zaradené ako detské predstavenie. Čím sa dostávame hneď k otázke zacielenia tohto projektu. Po vzhliadnutí mi nebolo vôbec jasné pre koho je. Prvá polovica hovorila jazykom komunikatívnym s mladším divákom, napokon deti na to aj výrazne reagovali, kým druhá bola jednoznačne skôr pre dospelého diváka. Preto som sa nevedela zbaviť pocitu, že to boli dve diela v jednom.
No ale či už to bolo alebo nebolo myslené ako predstavenie pre deti, začiatok bol veľmi konkrétny a tému spracovával úplne iným spôsobom ako neskoršie časti. Aj v choreografickom zmysle.
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre malo túto schopnosť. Zámerne narábali so symbolickým scénickým jazykom takým spôsobom, že v predstavení si našli niečo nielen deti, ale aj dospelí. Tu bolo priveľa efektných vecí, ktoré zastierali symboly. Napríklad využitie mikrofónu.

Michaela
Zrejme nálepka, že je to pre deti, vzišla zo skutočnosti, že ako východisko pre tvorbu poslúžila rozprávka. Žánrovo je to rozmanité dielo – prechádza od hravých, až k temným a dokonca hororovým pasážam. Nevnímala som v diele príbeh ako dominantný, nedominovala určite narácia, ale skôr obrazy, ktoré zobrazovali určité vzťahy. Niekedy čitateľnejším spôsobom, ako napríklad pri úvodnom obraze súrodeneckého vzťahu. Inokedy to boli expresívne vyjadrenia rôznych dojmov, dochádzalo k vstupovaniu iných postáv, nie len bračeka jelenčeka.
Miestami sa téma súrodeneckého vzťahu alebo mužsko-ženského súperenia pretavila aj do súperenia dvoch odlišných druhov javiskovej prítomnosti, ktoré reprezentovali Zuzana a Lukáš. Zamýšľala som sa nad tým, kedy je dominantný jeden, kedy druhý. Nevyrovnanosť mala svoju príťažlivosť, aj hudobný podmaz sa neustále premieňal, bola to zaujímavá hra s rôznorodými motívmi a prvkami. Pestrosťou použitých prvkov sa dosiahol dojem výpravnosti, aký nezvykneme vidieť na domácej scéne. Dielo teda obsahuje výpravné kostýmy, originálnu hudbu, rôznorodé pohybové prejavy.
V diele som spoznávala pohybový materiál Andreja Petroviča, ktorý je prítomný aj v jeho nedávno premiérovanom sóle. No v prevedení za ním Lukáš mierne zaostával. Prekážala mi v tom prílišná expresivita, ktorou Lukáš prekrýval aj Zuzku. Žiadal sa mi medzi nimi a v rámci samotného pohybového materiálu väčší súlad.
Za slabinu predstavenia považujem jeho prílišné prekombinovanie. Chceli tam dostať priveľa vecí, každý kostým, každé gesto niečo znamenalo. Ešte aj to, ako bol rysovaný pohyb, gestá (najmä u Bobalíka), to všetko zaťažovalo diváka a vnucovalo dojem, že každý prvok nesie nejaký dôležitý význam.

Barbora
Ak sme hovorili o spolupracovníkoch, ktorí majú skúsenosť s prácou s folklórom, tak toto v tanci zastávala Zuzka Burianová, je multižánrová, všestranne nadaná, hrá na rôzne hudobné nástroje, napr. aj na gajdy, ale zároveň vychádza z prostredia súčasného tanca. Ako prvé som si poznačila: vizuálne a hudobne veľmi pôsobivé predstavenie. Hudba určite vytvárala veľmi silnú emóciu. Kostýmy a sukne zavesené v priestore zasa silný scénický prvok... Bolo cítiť, že na tomto projekte sa dlho a starostlivo pracovalo. Že jednotlivé zložky sa navzájom dopĺňajú, detaily každej jednej z nich sú dôsledne pripravené. No ich dávkovanie nám nedovoľovalo vydýchnuť si, chcelo byť príliš epickým, dokonale vystavaným.
Vďaka dominancii scény a kostýmov a toho, ako k nim tanečníci pristupovali, sa pre mňa téma jelenčeka postupne stávala druhotnou, začala oveľa viac vystupovať sexuálna téma. A téma akejsi transformácie a výmeny rolí, ktorú bolo možné čítať cez princíp obliekania a prezliekania. Tanečnica má nohavice, potom sukňu, rovnako aj tanečník Lukáš. Aj keď efektné, nebolo to pre mňa vždy čitateľné, v čom spočíva premena, kto sa mení a ako. Čo to znamenalo, keď si sukňu obliekol a čo keď ju vyzliekol.
Od začiatku sa v insenácii pracuje s rekvizitou, ktorá raz pripomína lampu, neskôr prsník, ku ktorému sa Lukáš prisaje ako dieťa, no a na koniec si ho Lukáš dáva na hlavu, ako symbol ženskosti, ako kalich. Preto ako téma pre mňa dominovala premena mužského na ženské.
Nevedela som rozlúsknuť, aký súvis to má s pôvodnou rozprávkou Braček jelenček, akú rolu tam hrá ženskosť. Cítila som, že postrádam hlbšie vedomosti o rozprávke, aby som mohla vyčítať všetky obrazy.
Čo sa týka tanečného výkonu - Bobalík je veľmi expresívny tanečník, ktorý strháva na seba pozornosť, pri ktorom sa mi Burianová občas strácala.

Jitka
Pro mě je dominantou představení hudební kompozice, dokážu si v hlavě stále notovat konkrétní místa a motivy, ale paradoxně na pohyby, jak se divákovi během představení nuancovaly a proměňovaly, si již nevzpomenu. A už tento fakt vytváří určitý kritický paradox v rámci této performance. Moc se mi líbil nápad choreograficky zpracovat pohádku; geneze jednotlivých pohádek mají v sobě implicitně velké množství nejrůznějších elementů, počínaje lyricko-epickými až k hororově morbidním, které jsou při uměleckých ztvárněních často záměrně velmi explicitně podávány. Ale tyhle elementy šly během představení do ztracena, dle mého nebylo důsledně využito toho, že fyzický projev je dokáže velmi specificky uchopit. Zůstalo to tak pro mě výsostně fragmentarizovanou formou. A pokud má tato choreografie oslovit rovněž dětské publikum, tak způsobem, jak fragmentárně bylo vystavěna, přece představení nemůže být sdílné pro dětského diváka, který tolik nekonceptualizuje jako dospělí. Prvních dvacet minut, kdy ještě platil model hry, ve které se pošťuchovali a hráli si, pitvořili se, velice dobře fungovaly i pro ty nejmenší děti. Ale jakmile aktéři přešli do vážnosti, syrovosti, děti rázem ztratily pozornost. A já s nimi. Stal se ze mě prototyp dětského diváka, pozornost šla úplně do ztracena. Převlékání kostýmů se mi pak zcela slilo v jeden celek.
Jediné, co si pamatuji, je, jak si nasazuje to stínítko, které jsem četla spíše jako korunu, a v tom jsem viděla konec pohádky.
Proto se mi nakonec všechny ty dílčí výrazové prostředky, jak byly do inscenace zakomponovány (jako scéna a kostým), zdály až na škodu, zůstalo to spíše určitým konstruktem a ne něčím, co se mnou jakkoliv komunikuje.
Začátek byl dynamický, hravý, ale potom to všechno jaksi potemnělo a zminimalizovalo se, i když hudební stránka stále udržovala jistou epičnost.
Zmínili jste několik motivů, které byly stěžejní, a vůbec se nemusely přetavit ve vizuálně pohybový tvar celé té pohádky, se všemi přesahy. Ale kdyby si tvůrci vzali některé motivy, které ukotvují tu pohádku, ale zároveň jsou funkčně přesaditelné do každodenního pohybového projevu, bylo by to funkčnější. Proto se mi zdá jako největší problém asi otázka dramaturgie. Že si neřekli: proč.

Námet, réžia
Katarína Brestovanská

Pohybový materiál
Daniel Raček, Zuzana Burianová, Lukáš Bobalík

Interpretácia
Zuzana Burianová, Lukáš Bobalík

Hudba
Ján Kružliak – výber z diela Béla Bartóka: Sláčikové Kvarteto č. 1, Mikrokozmos – 146, Ostinato, zbierka slovenských ľudových piesní v experimentálnom prevedení

Dramaturgia
Janka Smokoňová

Pohybová supervízia
Andrej Petrovič

Kostýmy – návrh a realizácia
Jana Gavalcová, Petra Kovácsová, Terézia Šišková

Svetelný dizajn – návrh a realizácia
Peter Brestovanský

Zvukový set up
Lukáš Zdurienčík

Produkcia
Katarína Zjavková

Media set
Marianna Lutková

Hosť / rozprávkár
Dušan Fabián

 

 

Premiéra
28. november 2018

FOTOGALÉRIA