V prívalových vlnách vlastného vedomia
Život a tvorba Camille Claudel sa stali námetom niekoľkých filmových i divadelných diel. Táto francúzska sochárka uchvátila aj tanečnicu Líviu MM Balážovú. Jej najnovšie sólo Camille však nevypovedá len o samotnej sochárke, ale prostredníctvom jej príbehu tematizuje aj situáciu súčasných umelkýň a umelcov na Slovensku. Intenzita zážitku, ktorú performancia Camille prináša, potvrdzuje, že Lívia MM Balážová je aktuálne jedným z najvýraznejších zjavov na domácej scéne súčasného tanca.
Balážová má vynikajúce fyzické predispozície, ktoré už neraz uplatnila pri náročných choreografiách v svetoznámom tanečnom súbore Ultima Vez, kde pôsobila pod vedením belgického choreografa Wima Vandekeybusa. Preukázala ich však aj v domácich dielach – hlavne v re-performancii Vnorená nezávislého Divadla Odivo a pri spolupráci so zoskupením Med a prach pri tvorbe scénického diela eu.genus//dobrý.rod. Práve s výtvarníkom a scénografom tejto inscenácie Jurajom Poliakom spolupracovala aj na svojom najnovšom sóle Camille. Uviedla ho pod značkou súboru Colectivo Priekopník Veverička, ktorý založila so svojím manželom Zebastiánom Méndez Marínom.
Performancia je inšpirovaná životom a dielom výnimočnej francúzskej sochárky Camille Claudel, ktorá sa stala jednou z najzásadnejších umelkýň svojej doby. Trpela však psychickými problémami, ktoré sa prepájali s nepochopením zo strany rodiny, stratou nenarodeného dieťaťa a nešťastným vzťahom s ďalším výnimočným umelcom tej doby – sochárom Auguste Rodinom. Posledných 30 rokov pred smrťou prežila v samote psychiatrickej liečebne, kde ju jej rodina izolovala. Pri mene Camille Claudel sa viacerým v hlave vynorí výkon Isabelle Adjani z rovnomenného životopisného filmu v réžii Bruna Nuyttena a či uhrančivý výkon Juliette Binoche vo filme Camille Claudel 1915 francúzskeho režiséra Bruna Dumonta práve o pobyte umelkyne v sanatóriu. Balážová sa vo svojom autorskom koncepte (s dramaturgickou spoluprácou Moniky Kováčovej) opiera o dve krajné a protichodné polohy, ktoré charakterizovali tvorbu Claudel: chvíle umeleckého zanietenia a inšpirácie, a naopak, chvíle ticha – premýšľania a samoty, ktoré sa môžu zdať ako rezignujúce momenty.
Diváci a diváčky sa nachádzajú tesne okolo hracej plochy, ktorú tvoria roztiahnuté baly papiera. Prítomná je aj hlina na modelovanie či dve vedrá na zarábanie sochárskeho materiálu. Fyzicky sme v ateliéri, ale podvedome a postupne sa prepadávame niekde do samotného vnútra umelkyne. Baliace papiere roztiahnuté po hracom priestore sa stávajú zápisom, stopami umelkyne, ktorá je zahĺbená vo svojej samote – tá ju ničí, ale súčasne inšpiruje a ženie vpred. Performerka sa ocitá medzi náhlymi emočnými vzplanutiami, a naopak, útlmom až nečinnosťou. Upiera pohľad na hrudu hliny, s ktorou pracuje a zároveň bojuje. V dynamických precízne vystavaných pohybových sekvenciách Balážová pohľadom, dotykom, fyzickým atakom splýva s hmotou, z ktorej modeluje sochu.
V choreografii pracuje cielene aj s rovnováhou – ako dlho dokáže stáť bez pohybu na bale papiera? Akonáhle z neho s rachotom padá, nasleduje sled rýchlych emočne vypätých pohybov. Sme svedkami tvorivého procesu a zápasu o podobu budúcej sochy, ale zároveň sa dostávame do osobného sveta umelkyne, ktorá si zakresľuje pre seba i ostatných na baliaci papier svoje predstavy, myšlienky, vízie. To, ako sugestívne používa minimum rekvizít – bal papiera, vedro z vodou a samotnú hlinu –, sa stáva tenkou deliacou líniu medzi šialenosťou, eufóriou a zdanlivou rezignáciou. Nie je dôležité uvidieť hotové dielo, ale prežiť cestu k nemu – so všetkými predispozíciami, životnými okolnosťami, pádmi a bolesťami, s ktorými ako žena a umelkyňa musela bojovať. To všetko ešte znásobuje hudba Mateja Slobodu, ktorá hĺbavo odráža jednotlivé fázy premeny diela a emócií autorky v procese tvorby.
Balážová je v predvedení choreografie precízna, pracuje s intenzitou a razantnosťou pohybu. Môže to evokovať boj s vnímaním seba či sveta okolo. Môžeme si klásť otázku, kde je hranica medzi improvizáciou a fixáciou pohybovej partitúry. Ale v intenzite zážitku sme ako diváci a diváčky takmer uhranutí jednotlivými návalmi emócií, ktoré ako elektrické šoky vychádzajú z tela a nachádzajú si miesto v priestore. V jednej chvíli sa stáva umelkyňou hľadajúcu, zapisujúcou, zápasiacou so sochárskou hmotou, v ďalšej sa vo svojej nehybnosti premieňa na samotnú sochu, svoje vlastné dielo. Inokedy sa pasívne krčí v tichu a niečo nezrozumiteľné si drmolí. Sedí na postavenom bale papiera ako na podstavci alebo leží na zemi s hlavou zaborenou v sochárskej hmote. Nebojí sa zanechávania stôp hmoty na svojom tele, ktoré vkladá do víru náročnej pohybovej štruktúry. Stáva sa sama sebe múzou, robotníčkou umenia, premýšľajúcou sfingou levitujúcou kdesi nad priestorom. Raz s nadhľadom, inokedy s absolútnou angažovanosťou sa vnára do svojich predstáv o diele. Tento proces sa niekoľkokrát cyklicky zopakuje. Kdesi v povetrí tak rezonuje citát ďalšej francúzskej sochárky Louise Bourgeois: „I do, I undo, I redo.“ Niečo opúšťame, aby sme postavili niečo ďalšie, ale na základe predchádzajúcej skúsenosti.
Dielo Camille môžeme označiť aj za fyzickú kontempláciu nad rozširovaním možností svojho tela, mysle, talentu, ako zmierovanie sa s hranicami, neutíchajúcim bojom medzi sebou a okolím. Bojom vlastného tela s jeho možnosťami. Performancia mala premiéru v priestoroch Stredoeurópskej galérie v Banskej Bystrici a práve galerijné prostredie zväčšuje možnosť vcítiť sa do emócii a pohybu, ktorý sa sám o sebe stáva inštaláciou či exponátom. Po jeho skončení sa môžeme zostať dívať na stopy, ktoré po intenzívnom zážitku zostali: sochárska hmota, obrázky, zápisky. Stali sme sa svedkami procesu, my ako diváci a diváčky sme dali zmysel dielu autorky tým, že sme ho sledovali a že nám po ňom zostal intenzívny zážitok.
Autor: Marek Godovič
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Foto: Katarína Baranyai
