YOU DON'T NEED TO KNOW WHY, CAROLINE

Eva Priečková o procese:  

Náš projekt sa začal takmer pred šiestimi rokmi, keď sme sa spoznali. Bolo to jedno z tých stretnutí, kedy od prvého momentu tušíte klik. Soulmates alebo choses sisters. Vždy ma bavilo mať kamarátstva, ktoré majú väčší vekový rozdiel. Ostávam akosi prirodzene informovaná a updatovaná. Obe sme odolné, obe nás bavia čudné, pokrivené a trápne momenty na sále aj mimo nej. Náš projekt začal takmer pred šiestimi rokmi debatami o kresťanskej výchove o popovej hudbe o vzťahoch a sebarealizácií, o láske a pisco sour, o fresh receptoch, sekáčových úlovkoch, rozčítaných knihách, filmotéke, psychických a emočných bolestiach.

So Silviou si vieme poplakať v náručí. Raz som po jednej rezidencii bola psychicky vyčerpaná a prišla som vedľa do izby za Sisou a s plačom jej vysvetlila svoj aktuálny stav. Sisa začala plakať spolu so mnou. 

V jednom momente prišla Sisa s Caroline Polachek a ja zas s Aldous Harding. A ako starneme tak si už na tréning neberieme športové podprsenky a Sisa obľubuje fake kožu a ja si akosi často robím selfiečka. Nebojíme sa byť sexi a pritom smútiť. 

Keď sme na sále a cvičíme kundalini s Gloriou alebo čchi-kung so Zunou sme šťastné. Ešte šťastnejšie sme pri long somatic tripoch, kedy sa navzájom dotýkame a vteľujeme jedna druhú. Potom to zaznamenávame - v rozhovoroch, nedokončených myšlienkach, kresbičkách, aha momentoch a následných neistotách. 

Je náš osobný vzťah prenesiteľný do predstavenia? Pracujeme na našom vzťahu, ktorý sa tvorí na sále, no najmä mimo nej. Všetko môže byť materiálom pre dielo. Všetko už je medzi nami vytvorené. My to len spoločne ohýbame a tvarujeme. Hľadáme akurátne slová, zdieľateľné momenty, ktoré nás vzájomne môžu priblížiť alebo oddialiť. Možno sa viac priblížime na pive po predstavení. 

Je v poriadku, keď túžite tanečnému predstaveniu porozumieť

Je v poriadku keď neviete prečo plačete. 

 

SIlvia Sviteková o procese: 

Eva! Mám Ťa rada ako sestru, aj keď už jednu mám, ale Teba mám rada tak inak, s Tebou „tančím“ inak. Rada s Tebou spievam v kuchyni karaoke, pretože vtedy si myslím, že viem naozaj spievať. Áno! Pri Tebe má človek presne tento pocit, že dačo skutočne vie. Ty vieš povzbudiť a naladiť, naviesť na tú správnu cestu, aj keď zdanlivo žiadne chodníčky nikam nevedú. Mám rada tento náš utopický vzťah, v ktorom sa rozprávame o úlovkoch zo sekáča, o ženách z hudobných klipov, o novej hudbe alebo knihách a pritom popíjame popradskú kávu z koťoga. Áno, toto je pre mňa umenie, lebo to celé, celý náš vzťah prenášame na sálu, kde sa deje to isté, len trochu inak. Povýšenie debát z kuchyne do verejného priestoru, vytváranie vlastného environmentu, ktorý ale nie je uzavretý, ba priam naopak, pýta sa von ako teeneger. Myslím, že to má zmysel. S Tebou to má zmysel. Chcem tvoriť takto. Poďme dať dokopy to, čo nás skutočne baví a možno tým dobyjeme svet. Haha! Ako píšu chlapci v knihe Ako prežiť umenie, za určitou hranicou si umelec/kyňa môže dovoliť naozaj všetko. Počúvam Cattails a čítam si slová Any Vujanović, ktorá rozoberá performatív v zmysle výpovede, ktorá nič neopisuje, nepotvrdzuje, ale koná akciu, ktorú aj uskutočňuje. Kritérium pravdivosti tu negunguje, lebo performatívy neinformujú o skutočnosti, ale vykonávajú istý akt v realite. Čo je riadne dokrútené, ale to je práve ono. Dokrútená realita. 

 

Koncept a performance: Eva Priečková, Silvia Sviteková

Scénografia, kostým, vizuál: Lucia Gamanová 

Svetelný dizajn: Anna Ďurišíková

Technická spolupráca: Dominik Novák

Produkcia: Ivo Dobrovodský - Batyskaf o.z.

Ďakujeme Maji Hriešik

 

Vznik diela z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

“Partnerom projektu je Bratislavský samosprávny kraj a Rezidenčné centrum Telocvičňa.

Za rezidenciu ďakujeme aj priestoru Stanica Žilina - Záriečie.