Text Bytie číslo 2 poslala ruskému dramatikovi Ivanovi Vyrypajevovi Antonina Velikánová, učiteľka matematiky, v tom čase pacientka psychiatrickej liečebne s akútnou schizofréniou. Dramatik sa rozhodol jej materiál doplniť niekoľkými scénami a uviesť v divadle. Možno aj preto, že v jeho textoch sa často hra na bohoborectvo mení na hľadanie Boha, že jeho, podobne ako Antoninu, hoci z iných dôvodov, zaujíma hľadanie pevného bodu a zmyslu. Antonina potrebuje pevný bod, aby sa vyliečila, aby pri lete do vesmíru, na ceste za slnkom, nezhorela, Ivan potrebuje pevný bod preto, aby napísal dobrý text, aby režisér vedel, kam sa má herec na javisku postaviť a čo má hovoriť. V texte Bytie číslo 2 sa uplatnia oba tieto prístupy, hľadajú sa oba tieto body, ktoré sú možno vlastne iba jedným a tým istým. Vďaka nejasnej hranici medzi pátosom a iróniou vo svojich textoch ľahko dokáže do takéhoto hľadania vtiahnuť publikum - podobne ako mnohí ruskí autori minulosti. Vďaka celkom originálnej práci s textom a komunikácie s publikom cítime v jeho textoch niečo veľmi tradičné a niečo veľmi súčasné zároveň.
Nebolo to vždy tak, že nič nebolo. Na začiatku bolo všetko, a všetko bolo vo vnútri hlavy, a potom Boh chytil mokrú handru a zotrel úplne všetko, všetky pojmy do jedného, do posledného predmetu. Slovami proroka Jána: Ak veríš v Boha, to ešte neznamená, že Boh verí v teba.
Preklad: Eva Maliti Fraňová
Réžia: Petra Fornayová
Hrajú: Heidi Šinková, Vlado Zboroň
Scéna: Matej Gavula
Videoprojekcia: Boris Vitázek
Dramaturgia: Ján Šimko
Fotografie: Ľuboš Kotlár
Produkcia: Príchod Godota a Štúdio 12
