1. Kultúrna politika a podmienky tvorby
Na jeseň 2024 sa súčasný tanec stal predmetom politicky motivovanej šikany zo strany vládnej koalície. Cieľom verbálnych útokov sa stala tanečnica a choreografka Soňa Ferienčíková, partnerka lídra opozície. Verejné vyjadrenia Andreja Danka, ktorý ju dehonestujúco označil za „tanečnicu pri tyči“, ako aj obvinenia zo zneužívania verejných financií zo strany premiéra Roberta Fica, predstavovali explicitný príklad politicky motivovaného diskreditovania umeleckej práce. Hoci motivácia útokov bola primárne politická, kauza poukázala aj na pretrvávajúce stereotypné a zjednodušujúce chápanie súčasného tanca v slovenskom verejnom priestore. V medzinárodnom kontexte ide pritom o jeden z najprogresívnejších umeleckých žánrov.
Z hľadiska dlhodobých dopadov na kultúrnu politiku však boli verbálne útoky menej závažné než systémové zmeny, ktoré sa paralelne začali realizovať vo Fonde na podporu umenia (FPU). Novela zákona o FPU prijatá na jar 2024 zásadne oslabila postavenie odborných hodnotiacich komisií. Rozhodovacia právomoc sa presunula na Radu FPU, ktorá od jesene 2024 zasadá v zložení zjavne zosúladenom s politickými prioritami vedenia Ministerstva kultúry SR. Rada verejne deklarovala zámer „odstrihnúť od koryta“ subjekty, ktoré mali podľa jej rétoriky v minulosti získavať podporu automaticky, čím spochybnila princíp transparentnosti grantového systému. V uplynulých mesiacoch sme mohli sledovať postupný odklon od odborného hodnotenia smerom k politicky kontrolovanému rozhodovaniu.
Zásadný vplyv na infraštruktúru súčasného tanca bude mať vylúčenie celoročnej podpory kultúrnych a rezidenčných centier zo Štruktúry podpornej činnosti FPU, ako aj zrušenie možnosti žiadať o podporu na reprízy existujúcich diel. Tieto opatrenia zásadne narúšajú ekonomický model fungovania nezávislej tanečnej scény: kultúrne centrá strácajú kapacity na financovanie hosťovaní, umelkyne a umelci zároveň prichádzajú o možnosť udržateľne reprízovať svoje diela. Výsledkom je prehlbovanie už existujúcej nestability produkčných a distribučných podmienok súčasného tanca.
Pravdepodobným dôsledkom týchto zásahov bude v nasledujúcich sezónach pokles počtu nových tanečných inscenácií. Neistota ohľadom dostupnosti priestorov a finančnej podpory núti tvorcov a tvorkyne orientovať sa na menšie formáty, ktoré sú technicky aj ekonomicky flexibilnejšie a ľahšie adaptovateľné na neštandardné priestory. Hoci obmedzené podmienky môžu v niektorých prípadoch stimulovať experiment a formálne inovácie, v tomto prípade nejde o vedomú umeleckú stratégiu, ale skôr o adaptačný mechanizmus na zhoršujúce sa pracovné podmienky. Experiment by pritom mal byť výsledkom autonómnej umeleckej ambície, nie dôsledkom systémového tlaku a nedostatku zdrojov.
Hoci FPU ani v minulosti nemal ambíciu byť jediným zdrojom financovania kultúry na Slovensku a vyzýval k diverzifikácii zdrojov, aktuálna globálna situácia problematizuje podporu kultúry prostredníctvom zahraničných grantových štruktúr. Viaceré štáty presúvajú časť verejných zdrojov na bezpečnostné priority, obranu a stabilizáciu verejných financií, čo vytvára tlak na rozpočty rezortov kultúry. Zároveň dochádza k výraznému nárastu konkurencie v rámci medzinárodných grantových schém – vrátane programov EÚ či regionálnych iniciatív, ako sú vyšehradské projekty – keďže o obmedzené zdroje sa uchádza čoraz viac subjektov z krajín, kde je národná podpora oslabená. Pre menšie kultúrne prostredia to znamená nižšiu úspešnosť žiadostí a vyššiu administratívnu aj finančnú záťaž. V slovenskom prostredí tak FPU naďalej zostáva kľúčovým pilierom financovania kultúry.
Destabilizácia kultúrneho sektora opäť odďaľuje diskusiu o zriadení národného choreografického centra, pričom jeho architektonické štúdie boli vypracované už v roku 2018. Súčasný tanec tak stále disponuje iba jednou kamennou zriaďovanou scénou (Divadlo Štúdia tanca v Banskej Bystrici); pre nezriaďovanú scénu je v súčasnosti najdôležitejším priestorom Telocvičňa – Rezidenčné centrum pre tanec, ktorú koordinuje PLAST – Platforma pre súčasný tanec a nachádza sa v kultúrnom centre Nová Cvernovka v Bratislave. Aktuálne je však aj vplyvom konsolidačných opatrení v existenciálnom ohrození.
Určitý náznak zlepšenia badať v aktivitách, ktoré plánujú dve zriaďované divadlá vyvinúť na podporu súčasného tanca. Konkrétne, v roku 2026 sľubujú alokovať vo svojich programových plánoch viac priestoru pre súčasný tanec Divadlo Aréna aj Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave. Divadlo Aréna môže s novým vedením a s prítomnosťou choreografa Andreja Petroviča v tíme nadviazať na tradíciu uvádzania tohto druhu tanca vo svojich priestoroch, ako tomu bolo najmä v 90. rokoch 20. storočia a začiatkom nultých rokov. DPOH má zase ambíciu v jednej zo svojich dramaturgických línií rozšíriť záber svojich aktivít na tanečné inscenácie, workshopy, hosťovania nezávislých tanečných tvorcov a tvorkýň. V roku 2025 boli tieto plány len v úvahách, rozhodujúce budú konkrétne kroky v roku 2026, to, v akej podobe sa tanec na zriaďovaných scénach predstaví a ako vstúpi do dialógu s činoherným repertoárom.
2. Umelecké tendencie a dramaturgia sezóny
V roku 2025 malo premiéru trinásť tanečných inscenácií či performancií. Do uvedeného počtu zaraďujeme aj diela, ktoré svojím charakterom nie sú vyslovene tanečné, avšak ich súčasťou je výrazná pohybová zložka. Súčasťou uplynulej sezóny boli aj viaceré špeciálne uvedenia či študentské projekty.
V rámci projektu Tanečná sezóna vzniklo osem analýz, sedem reflektovalo premiéry tanečných diel, jedna divadelno-tanečný festival Kiosk. Nižší počet textov je dôsledkom redukovanej finančnej podpory projektu. V záverečnej správe o stave súčasného tanca sme okrem premiér zohľadňovali aj niektoré jednorázovo uvedené diela či špecifické projekty. Nižšie uvádzame zoznam všetkých diel, o ktoré sme sa pri popisovaní uplynulej sezóny opierali:
Angles Morts: Som iba prízrak, niečia emotívna spomienka na život
Jamie Lee, Stanislav Dobák: Zenith
mimoOs: ANSWER_ring
Tomáš "Grófka" Procházka: Deadringers / Sme tí, na ktorých sme čakali?
Colectivo Priekopník Veverička & Lívia MM Balážová: Camille
Mário Drgoňa, Schwarzes Loch Europas: Slo-mo
Divadlo Štúdio tanca: Kukuk
tanC: Zóna citu
Yuri Korec & Co: Turn the Corner
Tanečno & Davis Freeman: This Time I'm You
Odivo & Divadlo Štúdio tanca: Lost in translation
Robo Švarc: Triggers
Silvia Buranovská: Dychotéka
Jana Tereková & bees-R: Upended
Andrej Štepita, Tanečno & Move Ostrava: Connecting/Stations
Pinkbus – Slovenský a žiadny iný
Juraj Korec, Michaela Hučko Pašteková: Pozor, padá kultúra!
Študentstvo VŠMU: Fresh Dance
Viktor Fuček: Archai
Juraj Korec a študentstvo VŠMU: Schodisko
Medzi performancie, ktoré v roku 2025 výraznejšie zarezonovali patrí performatívna inštalácia Camille Lívie MM Balážovej, ktorá mala premiéru v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Sólo prepájalo osud ženy – umelkyne na prelome 19. a 20. storočia so sociálnym statusom žien v súčasnosti. Na aktuálne témy vyrovnávania sa umelcov a umelkýň s neľahkou existenčnou situáciou sa zamerala performancia ANSWER_ring (Barbora Janáková, mimoOs). Kriticky o možnostiach a hraniciach inklúzie v rámci umeleckého sveta hovorila inscenácia Slo-mo (Mário Drgoňa, Schwarzes Loch Europas). Dychotéka (Silvia Buranovská) priniesla konfrontáciu medzi osobným a verejným priestorom, vysokým a populárnym umením a zamerala sa na dôsledky tohto napätia na telá performerov a performeriek. Performancia This Time I'm You zoskupenia Tanečno v časovo širšom formáte, než na aký sme v súčasnom slovenskom tanci zvyknutí, rozobrala tému empatie, hraníc vciťovania sa do tela a hlavne myslenia a skúseností druhého človeka.
Ak by sme chceli nenásilne zadefinovať jednotnú tému, alebo skôr leitmotív sezóny, tak je to odhodlanie ísť za hranice svojich možností. Skúšať ich prekonať pohybovo, priestorovo aj finančne. Samozrejme, aj tento zámer mal svoje limity.
V sezóne 2025 súčasný tanec na Slovensku naďalej využíval široké spektrum priestorov, ktoré presahujú rámec tradičných divadelných scén typu black box. Tanečné projekty sa realizovali napríklad vo vestibuloch železničných staníc (Connecting/Stations), na pôde obecného úradu (Fresh Dance), v bývalom lýceu (Turn the Corner), na verejných námestiach (Dychotéka) či v galériách (Camille, Dychotéka).
Táto priestorová diverzita má dvojitú motiváciu. Na jednej strane reflektuje dlhodobý deficit špecializovanej infraštruktúry pre súčasný tanec, ktorý núti tvorcov a tvorkyne hľadať alternatívne miesta prezentácie. Na druhej strane ide o vedomú umeleckú stratégiu, v rámci ktorej je pohyb konfrontovaný so špecifickými architektonickými a sociálnymi kontextmi daného prostredia. Takéto site-specific prístupy umožňujú generovať nové pohybové kvality, narúšať zaužívané vzťahy medzi performerstvom a publikom a zároveň aktivovať divácku skúsenosť prostredníctvom neštandardných foriem percepcie a interakcie.
Čo sa týka dominantného pohybového prístupu uplynulej sezóny, náročné je vypichnúť jeden. Fyzickosť v pohybe rezonovala v inscenáciách Camille, Upended (Jana Tereková a bees-R) či v Lost in translation / Nájdené v preklade (Mária Danadová a Monika Kováčová). Civilný prejav spojený s hranicami a možnosťami tela bol prítomný v inscenácii Slo-mo. Spojenie tanečného a performatívneho prejavu nastalo v performancii ANSWER_ring. Performativita previazaná so slovom a interakciou s obecenstvom sa naplno prejavila v performancii This Time I’m You či Upended. Vysoko štylizovaný pohyb s prvkami spoločenských alebo ľudových tancov bol hlavným vyjadrovacím prostriedkom v Dychotéke. Prepájanie site specific, kontaktnej improvizácie a prestupovanie osobných priestorov performerov a obecenstva rezonuje v Zóne citu (tanC).
V sezóne 2025 sa objavilo viacero výrazných performancií s participáciou študentstva. Tieto projekty predstavujú dôležitý priestor pre experimentovanie s formou aj obsahom. Priestorovo-pohybovo-zvuková kompozícia Archai pod vedením Viktora Fučeka vznikla v spolupráci so študentstvom z predmetu Telovej performancie na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Nemožno ju síce zaradiť medzi tanečné inscenácie, avšak v kolektívnom performatívnom rituáli študentky a študenti skúmali priestor aj prostredníctvom intuitívnej choreografie či somatických postupov.
Významnou platformou prezentácie študentskej tvorby je každoročne aj sekcia Fresh Dance na festivale Kiosk v Žiline, ktorá ponúka prehľad aktuálnej produkcie študentstva Vysokej školy múzických umení v Bratislave (VŠMU). V uplynulom 18. ročníku festivalu boli mladé tvorkyne a tvorcovia zároveň konfrontovaní s úlohou adaptovať svoje performatívne projekty pre nedivadelný priestor obecného úradu, čo si vyžadovalo citlivú prácu s architektúrou priestoru, aj redefinovaním vzťahu medzi performerstvom a publikom.
Najmladšia generácia študujúcich na Katedre tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU sa stretla v projekte Juraja Koreca Schodisko, ktorý bol vytvorený špeciálne pre mestský festival Biela noc 2025 v Bratislave. Duratívna performancia prezentovala ženy, ktoré sa stretávali na schodisku budovy školy v nekonečnom cykle.
3. Rozmanité podoby spolupráce
V uplynulej sezóne možno identifikovať niekoľko rôznorodých modelov spolupráce, ktoré prekročili či už hranice medzi domácim a medzinárodným kontextom, ale napríklad aj medzi profesionálnym a neprofesionálnym prostredím. Kolaboratívne formáty reflektovali širšie tendencie smerujúce k inkluzívnosti, interdisciplinarite či medzinárodnému dialógu.
Príkladom inkluzívne orientovanej tvorby je projekt divadelnej platformy Schwarzes Loch Europas. Inscenácia Slo-Mo prepája profesionálnych hercov, nehercov a účinkujúcich s rôznymi formami telesného znevýhodnenia. Podtitul „investigatívna scénická esej o fyzickom znevýhodnení, tele a divadle“ neostal iba tematickým rámcom, ale premietol sa aj do samotnej produkčnej a performatívnej praxe. Inklúzia tu nefunguje ako reprezentácia „témy“, ale ako štrukturálny princíp tvorby, ktorý problematizuje normatívne predstavy o telesnosti, profesionalite a javiskovej prítomnosti.
Prepojenie domácej a zahraničnej scény sa naďalej realizuje prostredníctvom projektov založených na medzinárodnej mobilite a koprodukcii. Projekt ANSWER_Ring vytvára dialóg medzi slovenským a českým kontextom prostredníctvom performatívnej spolupráce Nely Ruskovovej (alternácia: Barbora Janáková) a Sáry Arnstein. Diverzita národného zázemia interpretiek je doplnená rozdielnosťou ich pohybových a výrazových kvalít, čo sa stáva dramaturgickým východiskom pre skúmanie kontrastov, rezonancií a napätí medzi individuálnymi performatívnymi identitami.
V medzinárodnej spolupráci pokračoval kolektív Tanečno. Inscenácia This Time I’m You vznikla v koncepte a réžii amerického umelca Davisa Freemana, ktorý pôsobí v Bruseli. Freemanova tvorba sa pohybuje na pomedzí divadla, tanca a vizuálneho umenia, pričom charakteristická je preňho práca s autobiografickým materiálom a interakciou s publikom. Tieto princípy sa premietli aj do výsledného tvaru inscenácie, ktorá prekračuje žánrové kategórie a testuje limity medzi performatívnou výpoveďou a participatívnym zážitkom.
Osobitný typ spolupráce predstavuje projekt Zenith v koncepte a réžii dvojice Jamie Lee a Stanislav Dobák. Inscenácia, pôvodne koncipovaná pre štyri tanečné telá, bola v decembri 2025 uvedená v rozšírenej verzii pre osem performeriek a performerov, čím sa transformovala jej priestorová dynamika, rytmická štruktúra i kolektívna energia. Rozšírenie obsadenia neznamenalo iba kvantitatívnu zmenu, ale aj kvalitatívny posun v práci so skupinovou kompozíciou a vzťahovosťou medzi telami na javisku.
V neposlednom rade treba spomenúť spoluprácu tvorcov a tvorkýň z prostredia tanca a pohybovej performancie s režisérmi a režisérkami z oblasti činohry. Na tomto poli istú dominanciu, čo sa týka počtu výstupov, ale aj poetiky získala choreografka Stanislava Vlčeková (spolupráca s režisérmi Mariánom Amslerom, Lukášom Brutovským či Rastislavom Ballekom). Čoraz viac sa v spoluprácach s nezávislými divadlami objavuje Barbora Janáková (Divadlo NUDE).
Divadlo Štúdio tanca dlhodobejšie rozvíja medziodborovú spoluprácu (v minulosti spolupracovali napríklad s kolektívom Med a prach, v nadchádzajúcej sezóne to bude spolupráca s režisérkou Alžbetou Vrzgulou). Z vyššie uvedených projektov s presahmi medzi tancom a činohrou pracovali napríklad inscenácie Slo-mo (činoherný režisér a dramaturg Mário Drgoňa), This Time I’m You (režisér Davis Freeman), ANSWER_ring (text Michal Belej).
Ako divadelný roadtrip a súčasne tanečný lovetrip je rámcované dielo Lost in Translation / Nájdené v preklade režisérok Márie Danadovej a Moniky Kováčovej; režisérom performancie Deadringers / sme tí, na ktorých sme čakali? je zas Tomáš “Grófka” Procházka, ktorý pracuje na pomedzí činoherného a performatívneho umenia. Zoskupenie Angles Morts na diele Som iba prízrak, niečia emotívna spomienka na život spolupracovali s režisérkou Veronikou Malgot a dramaturgičkou Dášou Čiripovou, ktoré dlhodobo tvoria aj na tanečnej scéne.
4. Úspechy slovenského súčasného tanca v zahraničí a medzinárodné spolupráce
Súčasný slovenský tanec bol mnohokrát zastúpený na zahraničných javiskách hlavne formou umeleckého nomádstva. Výrazná časť slovenských choreografiek a choreografov, hlavne z generácie, ktorá začala tvoriť medzi rokmi 2000 – 2015, sa uplatnila v európskom tanečnom prostredí. Výrazná je napríklad dlhodobá spolupráca Andreja Štepitu a Matúša Szegha s pražským súborom Farma v jeskyni. Ale prítomnosť slovenského súčasného tanca v zahraničí nespočíva len v kontinuálnej tvorbe v danej krajine. V roku 2025 sa uskutočnili aj úspešné hosťovania zoskupení pôsobiacich na Slovensku na medzinárodných festivaloch.
Zoskupenie tanC uviedlo performanciu Zóna citu na Stockholm Fringe Festival (STOFF) a Gothenburg Fringe Festival vo Švédsku. Výraznou zahraničnou aktivitou bola účasť slovenských tvorcov a tvorkýň na festivale vo Festspielhaus Hellerau v nemeckých Drážďanoch v rámci formátu Nebenan/Zblízka, ktorý každoročne podporuje krajinu, ktorá má sťažené podmienky na tvorbu. V roku 2025 bol festival venovaný Slovensku. Súčasný tanec a performanciu na ňom zastupovali Divadlo Štúdio tanca (It All Started With a Winner), threeiscompany (IHOPEIWILL), Karol Filo (Dobre už bolo), Katarína Marková a Marlene Ruther (TANKODRÓM: Site of rifts and tank drifts), Juraj Korec & Michaela Hučko Pašteková (Ne-Príbeh). Rozpracované diela prezentovali Eva Urbanová a Petra Fornayová.
Dôležitým podujatím s medzinárodným presahom bolo konanie 3. ročníka Slovenskej tanečnej platformy, na ktorej sa v rámci pracovného programu Moving Dance zúčastnilo aj niekoľko zahraničných tvorcov a tvorkýň, organizátorov, tanečných kritikov/kritičiek a dramaturgov/dramaturgičiek festivalov. Na platforme bolo prezentovaných desať tanečných inscenácií ako toho najlepšieho, čo za posledné dva roky na Slovensku vzniklo.
5. Odraz globálnych výziev v slovenskom súčasnom tanci a performancii
V kontexte aktuálneho vývoja v slovenskej kultúre, ktorý charakterizujú rozpočtové škrty, prepúšťania v kultúrnych inštitúciách či vládne audity v nezriaďovaných divadlách je opodstatnené predpokladať, že politická klíma sa premietne aj do tematického rámca tanečných projektov. Uplynulá sezóna naznačila posun smerom k explicitnejšej spoločenskej reflexii, pričom viaceré diela artikulovali nielen kritiku aktuálneho stavu, ale aj otázky zodpovednosti umenia v čase politickej či environmentálnej krízy.
Hybridná performancia Deadringers / sme tí, na ktorých sme čakali? sa pohybovala na priesečníku tanečného umenia, zvukovej inštalácie a postdramatického divadla. Projekt otvorene tematizoval politický rozmer súčasnosti, pričom na pozadí hnevu a rozčarovania z domácej i globálnej situácie kládol otázku individuálnej i kolektívnej zodpovednosti a zmyslu zotrvania v krajine, ktorá prechádza hodnotovým otrasom. Verejná výzva autora adresovaná publiku počas uvedenia na festivale Nu Dance Fest, aby pomenúvalo veci pravými menami a zachovalo si kritickosť voči politickej moci, potvrdila performanciu ako akt občianskeho postoja, nie iba estetickej výpovede.
Podobné otázky artikuluje aj projekt ANSWER_ring, ktorý tematizuje dilemu umeleckej angažovanosti: Do akej miery majú umelci a umelkyne vstupovať do verejného priestoru? Kedy je mlčanie legitímnou voľbou a kedy sa stáva spoluzodpovednosťou? Dielo sa pohybuje na hranici osobnej spovede a širšej spoločenskej reflexie, čím poukazuje na napätie medzi individuálnou skúsenosťou a kolektívnou realitou.
Náznaky spoločenskej kritiky či kritiky dôsledkov zásahov vedenia Ministerstva kultúry SR možno identifikovať aj v inscenácii This Time I’m You. V jednej zo scén drží napríklad performerka Silvia Buranovská v rukách transparent s nápisom Zachráňme Telocvičňu.
Scénická esej Slo-mo predstavuje špecifický typ kritiky, zameraný najmä na samotný divadelný systém. Inscenácia poukazuje na pomalú a nedôslednú reakciu inštitucionálneho prostredia na potreby umeleckého pracovníctva, ako aj na otázky inkluzívnosti a prístupu k performerom s telesným znevýhodnením. Kritika tu nesmeruje primárne k politickým reprezentáciám, ale najmä k štrukturálnym mechanizmom fungovania kultúrnej prevádzky.
Dlhodobo spoločensky angažovaný charakter má projekt Pinkbus – Slovenský a žiadny iný, ktorého ústrednou postavou je moderátorka Venice v interpretácii Martina Talagu, ktorý za ňu v roku 2025 získal Cenu Thálie v kategórii Alternatívne divadlo. Performatívna persona Venice vznikla ako syntéza viacerých spoločenských archetypov a verejných figúr a funguje ako satirický nástroj reflexie kultúrno-politického diskurzu. Pinkbus je zároveň oslavou inakosti a LGBTIQ+ identity, teda hodnôt a tém, ktoré sa v aktuálnom politickom kontexte stávajú predmetom spochybňovania či marginalizácie.
Za najvýraznejšie aktivistické gesto uplynulej sezóny možno považovať 24-hodinovú protestnú performanciu Pozor, padá kultúra! autorov Michaely Hučko Paštekovej a Juraja Koreca. Autori adaptovali svoju performatívnu inštaláciu Ne-príbeh do formy verejného protestu, v ktorom prostredníctvom repetitívneho gesta pádu symbolicky artikulovali stav slovenskej kultúry i vyčerpanosť kultúrneho pracovníctva. Silná mediálna odozva performancie poukazuje na schopnosť umeleckého gesta vstúpiť do verejného diskurzu; zároveň vyvolala obranné reakcie politickej reprezentácie, ktorá začala používať sloganizované tvrdenie, že „kultúra nepadá“.
Na spoločenské zmeny reagovali aj festivalové dramaturgie. Príkladom je Kiosk, ktorého osemnásty ročník niesol podtitul „festival sebestačného divadla a tanca“. Odkazoval na postupné oslabovanie rôznych systémov verejnej podpory na Slovensku a zároveň vyzýval umelkyne a umelcov k hľadaniu autonómnejších stratégií. Festival pracoval s filozofiou DIY (Do It Yourself), ktorú dramaturgicky transformoval do konceptu DIO (Do It Ourselves). Tento posun zdôraznil paradox súčasnej umeleckej praxe: potrebu individuálnej sebestačnosti, ktorá je však zároveň založená na kolektívnych sieťach spolupráce a vzájomnej podpory. V situácii oslabených inštitucionálnych mechanizmov sa tak solidarita v rámci umeleckej komunity stáva kľúčovým nástrojom pre udržanie tvorby aj jej prezentácie.
Táto dramaturgická línia sa prejavila aj v samotných výstupoch festivalu. Mnohé inscenácie boli zámerne uvádzané v nedivadelných priestoroch, často bez štandardného technického zázemia divadelnej infraštruktúry. DIY prístupy sa čoraz častejšie prepájajú aj s environmentálnym uvažovaním v performatívnom umení – s dôrazom na udržateľnejšie formy produkcie, redukciu materiálovej a energetickej náročnosti či využívanie už existujúcich priestorov a zdrojov. V tomto zmysle sa minimalizácia produkčných nárokov stáva nielen reakciou na inštitucionálne limity, ale aj súčasťou širšieho ekologického a etického rámca súčasnej performatívnej praxe.
V polovici júna 2025 sa v Novej Cvernovke uskutočnilo sympózium Kontaminácie, ktoré iniciovala tanečná komunita združená okolo platformy PLAST. Jeho hlavnou myšlienkou bolo prepojiť vedecké prístupy s umením a mapovať nové performatívne postupy vo vzťahu ku klimatickým zmenám a širším environmentálnym otázkam. Sympózium tak nadviazalo na rastúci záujem súčasného performatívneho umenia o ekologické myslenie, posthumanistické perspektívy a redefinovanie vzťahu medzi človekom, telom a prírodným prostredím. Počas trojdňového programu účastníci a účastníčky z rôznych disciplín zdieľali umelecké aj ne-umelecké praxe, ktoré sa dotýkali rôznych aspektov environmentálnej problematiky. Názov Kontaminácie pritom neodkazoval len na ekologické procesy, ale aj na metodologický princíp vzájomného „infikovania“ rôznych perspektív a skúseností. Podujatie tak podporilo vznik nečakaných spojenectiev a sietí spolupráce, ako aj reflexiu vzťahov medzi ľudskými a mimoľudskými aktérmi. Sympózium sa stalo tiež platformou pre diskusiu o umeleckom aktivizme, ekologickej imaginácii a nových formách performativity.
Ekologickým témam sa venuje aj performatívna prednáška Triggers, v ktorej sa hovorené slovo spája s vizuálnym umením a súčasným tancom. Robo Švarc, autor projektu, sa tematicky opiera o vlastný výskum v areáli Istrochemu, kde toxické odpady ničia životné prostredie.
Na festivale Nu Dance Fest, ktorý sa v uplynulej sezóne kvôli prieťahom vo Fonde na podporu umenia uskutočnil až v decembri, reflektoval spoločenskú situáciu najmä v diskusiách. Počas jednej z nich sa na pódiu stretli zástupca a zástupkyne politických strán, pracovníčky z oddelenia kultúry Hlavného mesta SR či Bratislavského samosprávneho kraja, Nadácie mesta Bratislavy, koordinátorka rezidenčného priestoru Telocvičňa či kurátorka súčasného tanca v DPOH. Diskusia sa sústredila na postavenie súčasného tanca v slovenskom kultúrnom prostredí, pričom tematizovala nielen aktuálne systémové výzvy, ale aj možné modely jeho ďalšieho rozvoja, inštitucionálnej podpory a infraštruktúrneho ukotvenia.
Spoločenská angažovanosť či apel sa čiastočne premietli aj do dramaturgie festivalu. Viaceré uvedené projekty tematizovali rôzne stratégie umeleckej reakcie na súčasnú globálnu situáciu – od kritickej reflexie spoločenských napätí až po skúmanie foriem odporu, solidarity a individuálnej či kolektívnej odolnosti. Festival tak fungoval nielen ako prezentačná platforma pre súčasný tanec, ale aj ako priestor pre artikuláciu širších spoločenských otázok.
Tieto príklady naznačujú, že súčasná tanečná a performatívna scéna na Slovensku čoraz výraznejšie reflektuje politickú realitu. Umenie sa tak stáva priestorom artikulácie napätí, ktoré presahujú estetickú rovinu a vstupujú do sféry občianskej a hodnotovej diskusie.
6. Diváctvo súčasného tanca, tanečná kritika a tanečné komunity
Publikum súčasného tanca sa v slovenskom kultúrnom kontexte začalo rozvíjať predovšetkým vďaka rozšíreniu aktivít kultúrnych centier. Nárastom ich počtu sa do programovej dramaturgie začali dostávať aj divadelné diela.
Postupne sa z kultúrnych centier začali profilovať tie, ktoré vo svojich priestoroch častejšie uvádzajú tanečné diela, organizujú rezidencie, workshopy či diskusie o tanci ako sú v Bratislave A4 – Priestor súčasnej kultúry, Telocvičňa – Rezidenčné centrum pre tanec, Nová Cvernovka, ďalej sú to napríklad Stanica Žilina-Záriečie, Záhrada CNK v Banskej Bystrici, Tabačka Kulturfabrik v Košiciach, Arta v Piešťanoch či Dom umenia Arteska v Detve. Hlavne v menších centrách je pri uvádzaní tanečných diel dôležitá pravidelnosť a schopnosť zasadiť ich do kontextu a pozornosti diváctva.
V roku 2025 sa odzrkadľoval stav kultúry na Slovensku nie tak v počte diváčok a divákov, ako skôr v počte uvedených predstavení. Od roku 2014, kedy bol zriadený Fond na podporu umenia, nebola tak výrazne ohrozená udržateľnosť zrealizovaných premiér a jej pokračovanie vo forme repríz. Z tanečných premiér sa síce viaceré zrealizovali aj s naplneným hľadiskom, ale reprízy sa odohrali len sporadicky alebo vôbec.
V roku 2025 sa uskutočnili s dobrou návštevnosťou všetky dôležité festivaly, na ktorých bol prezentovaný súčasný tanec – Bratislava v pohybe, Nu Dance Fest, Kiosk, Tanečno, Dni tanca aj Move fest Košice. Znížené, resp. nulové dotácie z Fondu na podporu umenia sa odzrkadlili na poslednom menovanom festivale, prvé tri ešte čerapali viacročné granty.
Divácka základňa súčasného tanca sa v posledných rokoch značne rozšírila, záujem o súčasný tanec prestáva byť komunitnou záležitosťou. Dôkazom je napríklad viditeľná divácka rozmanitosť jednotlivých festivalov, k čomu prispieva ich rôznorodá dramaturgia a profilácia. Bratislava v pohybe priniesla viacero pozoruhodných produkcií a tanečných tvorcov a tvorkýň (tanzmainz, Lucinda Childs, Miki Orihara GN|MC Guy Nader, Maria Campos, Solène Weinachter či Manuel Roque). Dramaturgia festivalu Nu Dance Fest vytvorila program z radu komornejších a poetikou vyhranenejších diel slovenských tvorcov a tvorkýň nielen žijúcich doma, ale aj v zahraničí. Festival Tanečno už dávno prerástol región Oravy a do Námestova priniesol okrem domácich produkcií aj tie zahraničné (Francesca De Girolamo, Hodworks, Useless Machines). Kiosk v roku 2025 uviedol ešte viac ako v minulých ročníkoch niekoľko produkcií aj mimo svoje centrum diania; viacero projektov preniesol zo Žiliny do neďalekej Nezbudskej Lúčky.
Festival Dni tanca, ktorý organizuje Divadlo Štúdio tanca a je zameraný na zahraničné a slovenské tanečné produkcie, uviedol menšie performancie z Mexika, Dánska Rakúska, Francúzska, Českej republiky a Slovenska.
Move fest v Košiciach sa profiluje predovšetkým ako podujatie, ktoré predstaví tamojšiemu publiku menšie tanečné a site-specific produkcie.
Kultúrne centrá ponúkajú vo svojich programoch postupne viac priestororu pre detského diváka alebo teenagerov a teenagerky. V menšej miere sa táto veková kategória, teda do 18 rokov, objavuje v samotnej dramaturgii jednotlivých tvorcov a tvorkýň z oblasti súčasného tanca. Až na výnimku Divadla Štúdia tanca, predstavenia pre najmenších s názvom KUKUK, sa táto cieľová skupina v roku 2025 príliš v tanečných repertoároch neobjavila. Niektoré menšie projekty sa vyskytli v programoch kultúrnych centier. Výraznou aktivitou pre deti je Telohra, workshopy organizované pod hlavičkou mimoOs, určené deťom od 3,5 do 11 rokov.
Diváctvo súčasného tanca je podporné v zmysle akceptácie súčasného tanca ako pevnej súčasti rôznych tanečných a divadelných podôb. Rezervu cítiť v diskusii, to je ale ovplyvnené aj podobou slovenskej tanečnej kritiky. V roku 2025 ešte existovali pomerne široké možnosti publikovania recenzií, rozhovorov a ďalších foriem reflexií v médiách či na platformách ako MLOKi, Tanec, KoD, Tanečná sezóna, sčasti plan.art, v malej miere Monitoring slovenských divadiel. Tanečná scéna však naďalej trpí nedostatkom kritických či teoretických kapacít v odbore. Príznačná je pre ňu aj istá nechuť, ostych, nezáujem diskutovať o kritickej reflexii širšie medzi kritikou a tvorcami/tvorkyňami (dobrou príležitosťou pre diskusiu bol vždy okrúhly stôl realizovaný v rámci projektu Tanečná sezóna organizovaný Platformou pre súčasný tanec). Problémom sú tiež neraz odlišné očakávania od tanečnej kritiky a rozdielne predstavy o jej podobe. Niekto žiada tanečnou terminológiou lepšie zadefinované texty, iní zase oceňujú istý popularizačný rozmer kritík. Prácu kritičiek a kritikov komplikuje aj malý počet premiér a repríz, kvôli čomu je náročnejšie priniesť ucelenejší obraz o slovenskej tanečnej scéne či zasadiť diela do širšieho kontextu. K zvýšeniu povedomia o súčasnom tanci prispela príloha SME tanec v denníku SME, iniciovaná Platformou pre súčasný tanec, ktorá začala vychádzať v roku 2024 a prinášala rozhovory, reflexie a informácie z tanečného diania na Slovensku.
Mapovanie vývoja tanečnej scény si kladie za cieľ projekt Slovenské scénické umenie Divadelného ústavu, ktorý je zameraný aj na tvorbu najvýznamnejších choreografov a choreografiek. Projekt je bohužiaľ pre konsolidačné personálne opatrenia aktuálne od roku 2025 pozastavený a chýba naň vhodná odborná kapacita.
Ako každoročne, aj v roku 2025 sa konal Tanečný kongres organizovaný Centrom výskumu Hudobnej fakulty VŠMU a Katedry tanečnej tvorby VŠMU, tentokrát zameraný na tému Slovenskí choreografi a ich úspechy v zahraničí. Účastníci a účastníčky sa vo svojich príspevkoch zamerali na výrazné tanečné úspechy a aktivity slovenských choreografov a choreografiek. Vo viacerých textoch rezonovali mená súčasného tanca ako Milan Tomášik, Martin Kilvády, Lívia MM Balážová, Anton Lachký či Jozef Fruček.
Veľká časť spoločných aktivít bola v roku 2025 smerovaných cez platformu PLAST a jej rezidenčný priestor – Telocvičňu. Dobrou príležitosťou na zdieľanie a výmenu informácií bola Slovenská tanečná platforma, na ktorej sa zúčastnilo niekoľko zahraničných tanečných odborníkov a odborníčiek. Niektorí z nich zachytili podobu slovenskej tanečnej scény aj vo svojich tanečných reflexiách uverejnených v zahraničných periodikách.
Dôležitým bolo aj stretnutie medzinárodnej siete Aerowaves, ktorá vyberá najvýraznejšie diela európskej tanečnej scény a v októbri 2025 zasadala v Bratislave v čase konania festivalu Bratislava v pohybe.
Výraznou aktivitou bolo stretnutie choreografov a choreografiek v rámci formátu 20 rokov v ringu počas festival Nu Dance Fest. Podujatie malo nielen spomienkový, ale aj informačný rozmer a ponúklo možnosť pozrieť sa na tvorbu jednotlivých slovenských choreografických osobností s odstupom. Zámer podnietiť záujem o súčasný tanec nadobudol vo výsledku skôr komunitný charakter, avšak choreografom a choreografkám priniesli rozhovory s Honzom Malíkom, moderátorom podujatia, príležitosť pre hlbšie vzájomné spoznávanie sa a stali sa platformou pre výmenu názorov.
Autorstvo textu: Michaela Hučko Pašteková a Marek Godovič
Text vznikol v rámci projektu Tanečná sezóna 2025.
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
