SAPIENS TERRITORY [Dunaj sunset edition]

“Jediné bytosti, které nejsou zmatené, jsou divocí holubi: ti byli totiž zmatení už od počátku, od přírody, a ještě pořád létají v bludném kruhu jako odedávna. Teprve když se člověk ztratí, začíná život se vším všudy.”

(Peter Handke: Stopy zbloudilých)

 

Niekde tam, kde končí telo a začína pohľad, sme začali robiť prieskum pomocou kladiviek, motýk, rýľov, sekeriek, štetcov a iných bežne dostupných nástrojov. Pomerne veľa krát sme sa sekli a ešte aj sekneme. V princípe to nevadí, len nech pri tom nejako vyzeráme. Svetlo nech na nás dopadá pod správnym uhlom. Raz urobíme výstavu jaziev a škrabancov v najbližšom v regionálnom múzeu. Modriny si vytvoríme ad hoc a site specific. Jediné, čomu by sme sa mali vyhnúť, sú gestá, ktoré vie prečítať každý, aj divák z posledného radu. Ruky na prsiach prekrížme len v naozaj krajných prípadoch, alebo na zmätenie protivníka. Pracujme na sebe tvrdo, s láskou a hoci aj na úver, lebo každý pohľad, čo na nás dopadne, nám vytrhne kus tela. Aj teraz. Úplne cítime, ako z nás ubúda. Nie je to vaša vina, ale naša takisto nie. Je to skrátka tak. Zaplatili ste si a za svoje peniaze prirodzene očakávate prirodzené výkony. Urobíme, čo sa dá, aby ste vydržali aspoň do prestávky. Urobte, čo sa dá, aby ste vydržali aspoň do prestávky. Pôjde nás od snahy doslova rozdrapiť. Dýchať ale budeme vedome, hlboko a pravidelne, nie ako vy. To sa potom nesmiete čudovať, že v kľúčovej chvíli stratíte reč. Že preglgnete naprázdno. Že váš hlas počujete prichádzať z nejakých neznámych útrob, ktoré sa vo vás nenachádzajú ani náhodou. Dýchajme, ako najlepšie vieme, inak už po chvíli vypláva na povrch, kým naozaj sme. Je to barbarské a nízke, alebo prirodzené a nedeformované? Nevieme sa rozhodnúť. Radi by sme verili, že tam drieme ušľachtilé divé zviera, tak nebezpečné, keď sa prebudí, lenže nakoniec nám bude dobrý aj holub na streche.

Náhodné stretnutia performerov by sa mohli odohrávať na hranici oddeľujúcej v človeku ľudské od zvieracieho, to by ju ale museli nájsť. Je vôbec prechodná pre peších? Kam sa podel pas, keď ho najviac potrebujeme? Kde končí telo a začínajú šablóny správania, do ktorých ho každodenne vtesnávame? Je vôbec ešte možné ich odlíšiť alebo za tie roky zrástli do neoddeliteľnej skrumáže, ako zlomená noha do sadry? Yuri Korec sa v diele Sapiens Territory zaoberá násilím, ktoré na sebe páchame, aby sme zamaskovali, kým sme. Ale aj násilím, ktoré nás chráni pred nami samými alebo okolím, ktoré na nás upiera zrak skoro neustále. Podrobuje ho dôslednému opakovanému skúmaniu zblízka. Namiesto odstraňovania šablón si Sapiens Territory všíma momenty, keď nás telo v kontakte s druhými náhle prekvapí, zradí a rozhodne sa akoby bez nás. Ak vôbec dokážeme byť sami sebou, bude to práve vtedy. Svoju trajektóriu si ale pre istotu označkujme, aby sme v prípade potreby našli cestu späť.

 

Koncept a choreografia: Yuri Korec

Choreografia a performancia: Eftychia Stefanou, Jakob Jautz, Jakub Cerulík, Eva Priečková, Silvia Bakočková, Michal Toman, Alica Šaling

Dramaturgia: Ivana Rumanová

Scénografia a svetelný dizajn: Matúš Ďuran, Tomáš Hubinský

Hudba: Matúš Bolka

Produkcia: Skrzprst

Premiéra: 09.10.2020, Bratislava v pohybe/A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava 

Partneri:
Platforma pre súčasný tanec
TeloCvičňa, Nová Cvernovka

"Sapiens Territory nás postupne obracia od tela performera k tomu nášmu. Dielo nás provokuje, aby sme sa začali zamýšľať nad váhou každodenných stretávaní, nad dôležitosťou neverbálnych dialógov, nad tým, k čomu a do čoho sú nútené naše telá, častokrát nenápadne a nevedomky.“

English version
 

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.